Naozaj nerozumiem, čo viedlo generálneho prokurátora Maroša Žilinku k tomu, aby obnovil vyslovene politicky motivované naháňanie bývalého ministra obrany Jaroslava Naďa, kvôli tomu, že za jeho éry Slovensko darovalo brániacej sa Ukrajine staré ruské stíhačky.
Nám už neboli na nič, pamätám sa, že už dávno predtým bolo potrebné prekladať z tej, čo bola na zemi, rôzne zariadenie do tej, ktorá mala mať hotovosť, aby vôbec mohla vzlietnuť. Servis nám poskytovala mocnosť, ktorá má našu vlasť na zozname svojich nepriateľov. Tak sme ich všetky poskytli obeti ruskej agresie, pretože my sme ich už nemohli potrebovať a oni áno. Bolo ich trinásť, ale schopných letu len štyri. Nie je pravda, že náš vzdušný priestor zostal nechránený. Chránili ho zatiaľ naši spojenci. Som rád, že naše vzdušné sily minulý týždeň obnovili vlastnú zodpovednosť za túto ochranu, s novými stíhačkami, ale chránení sme boli aj doteraz, pretože spojenecké záväzky sú reálnym faktom. To je dôvodom, prečo prečo tieto záväzky vôbec máme. Prečo sme v NATO.
Vedia to samozrejme aj Fico a Kaliňák, ale vcelku ma nijako neprekvapovalo, že za poskytnutú pomoc krvácajúcej Ukrajine, si potrebovali do bývalého ministra obrany kopnúť. Jednak preto, lebo sa to v našej politickej ruvačke tak robí, a jednak asi aj preto, lebo sa ani netaja, že nemajú Ukrajinu radi. Bol to ale čisto politický kopanec, lebo keď sa trestné stíhanie zastavilo, ani sa tomu veľmi nečudovali. A Žilinka, akoby žil v nejakom inom svete. Akoby nevedel, že za vytočenými paragrafmi, ktoré si dnes s obľubou každý vykrúca podľa svojho, sa odohráva reálna dráma. Ak by sa bol býval za pomoci našich stíhačiek zachránil na Ukrajine čo len jeden ľudský život, tak to stálo za to. Som hrdý, že Slovensko túto pomoc bratskému slovanskému národu poskytlo.