Niekoľko poznámok pre tých, čo dnes snívajú o spájaní opozície tak, ako to bolo v niekdajšej Slovenskej demokratickej koalícii (SDK) v roku 1998. Je príjemné si pripomínať výsledok. Ale politikom, čo by si to chceli dnes zopakovať sa už menej bude páčiť ak si pripomenieme aj všetky tie zápasy, bez ktorých by SDK nikdy nevzniklo. A hlavný zápas sa viedol o to, kto tomu bude veliť. Lebo od toho sa potom vždy odvíja aj taká drobnosť, kto bude v čele budúcej vlády.
Bol som vtedy v centre tej neľútostnej ruvačky. Najväčšou stranou zoskupenia, ktoré zostavilo Slovenskú demokratickú koalíciu bolo KDH. Ak niečo ostatné strany tohto združenia naozaj nechceli, tak to bolo, aby sa na čelo spoločného projektu postavil predseda najsilnejšej strany. Hoci SDK zostavili strany, ktoré boli ideovo odlišné, odmietanie toho, aby bol v čele zoskupenia Ján Čarnogurský, nemalo ideologické pozadie. A nebolo to, podľa mňa, ani osobné. Bol to prirodzený mocenský kalkul. Žiadna z menších strán nechcela poskytnúť svoj potenciál na to, aby sa tá najväčšia (alebo ktorákoľvek, ktorej predseda by sa stal lídrom SDK), stala silnejšou než ona v skutočnosti je. Preto navrhovali akési líderské konzorcium všetkých piatich predsedov. Nefungovalo to. A tak sa po ťažkom zápase, ktorý podrobne opisujem vo svojej knižke, podaril husársky kúsok: do čela koalície sa dostal Mikuláš Dzurinda. Jeho ako lídra (oficiálne hovorcu) dokázali rešpektovať aj v ostatných stranách. Vďaka tomu sa podarilo spojiť silu piatich strán do jedného ad hoc subjektu a odstaviť autokratického Vladimíra Mečiara od moci.
Ale ono to tak neskončilo. Vnútorný mocenský zápas medzi predsedom vlády a SDK na jednej strane a predsedom najsilnejšej strany, ktorá SDK vytvorila, teda KDH, pokračoval a napokon vyvrcholil vytvorením samostatnej politickej strany SDKÚ, ktorá si ten étos spájania politických prúdov tak trochu privlastnila. Dodnes nám to mnohí aktéri vtedajších zápasov nevedia zabudnúť. Slovensku to však prinieslo vstup do Európskej únie, do NATO a celý rad ozdravných reforiem, z ktorých potom žili tri Ficove vlády, napriek tomu, že sa k moci dostali ich populistickou kritikou.
Takže, priatelia, projekt SDK 2 by asi nemohol viesť žiaden zo súčasných predsedov strán, ktoré by ho vytvorili. Tie ostatné by to proste nedopustili. Museli by ste si nájsť nového Dzurindu. Alebo Magyara, ak chcete. A vzdať sa aj svojich ambícií zostavovať budúcu vládu. Taká je próza mocenského zápasu, ktorým politika nemôže nebyť. A nezabudnime ani na slová klasika, že história má síce niekedy tendenciu sa opakovať, ale kým prvýkrát to bývala dráma, po druhý krát to môže byť aj fraška.