Najsilnejšou zbraňou pluralitnej, alebo ak chcete liberálnej demokracie je slobodná diskusia. Iste si pamätáte, čo na túto tému povedal Voltaire. Čoraz častejšie však vnímam, že túto slobodu, ktorú bol osvietenecký filozof ochotný brániť za každú cenu aj u svojich názorových odporcov, si dnes prestávame vážiť. A to nielen široko v spoločnosti, ale i vo vnútri našej bubliny, ktorá pozostáva z ľudí, čo zväčša sami seba považujú za obrancov liberálnej demokracie. Lenže, priatelia, liberálna demokracia sa nedá ubrániť neliberálnymi maniermi.
Ja viem, že píšem občas veci, ktoré celkom nezapadajú do kánonu tejto našej bubliny. A robím to s úmyslom, aby sme sa zamysleli. Lebo nemôžeme čakať, a ani by sme nemali chcieť, že vnútime naše názory všetkým ostatným bublinám našej krajiny. Veď ani vo vnútri tej našej vlastnej ich rovnaké na mnoho vecí nemáme. Musím sa pousmiať, keď napíšem vážnu vec, a niekto, kto s tým z okruhu „tých našich“ nesúhlasí, mi napíše, že to predsa nemôžem myslieť vážne. Nuž, práve v takých prípadoch to myslím takmer vždy veľmi vážne. V politike si nerobím z vecí srandu, je to vážne remeslo i umenie, ktorému som obetoval veľkú časť svojho života. Jasné, každý sa môže mýliť, aj majster sa občas utne, ale nestrieľam od pása a čo hovorím, alebo píšem, tak to si aj myslím. Ale som samozrejme ochotný o tom vecne a slušne diskutovať. Lebo som presvedčený, že demokratická spoločnosť sa nedá udržať ani násilím, ani tým, že jedna jej polovica vnúti tú svoju predstavu demokracie druhej, ani stavaním múrov, ani komunikačným eskamotérstvom či slovným lynčovaním názorových odporcov, ale jedine poctivou schopnosťou vzájomne sa rozprávať. Vo vnútri i medzi bublinami. A rešpektovať v tom dialógu to, v čom sa líšime. Keby sme to dokázali, tak zistíme, že je to vlastne naše bohatstvo. A že naša demokracia sa iba tak stane silnejšou.