„Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca,“ píše sa v žalme 90 (89).
Svoje úvahy o tom, čo sa v našej (a zďaleka nielen našej) demokracii pokazilo, začnem slovami veľkého teológa a filozofa minulého storočia Romana Guardiniho, ktoré vychádzajú z tohto biblického textu. Kladie si otázku, čo je to múdrosť? Píše: „Ide u nej o to, ako má život získať zmysel a podiel na tom, čo je trvalé. Múdrosť sa stará o to, aby človek na konci života nestál s prázdnymi rukami. Spočíva v schopnosti rozlišovať medzi cenným a lacným, medzi trvalým a pominuteľným, medzi pravým a zdanlivým. Tak to vyjadruje i žalm,“ vraví. A potiaľto s ním pravdepodobne bude celkom súhlasiť i sekulárne publikum, pokiaľ je poctivé. Guardini ale pokračuje pre toto publikum azda už trochu menej zrozumiteľne: „Rozdiel v základe akéhokoľvek rozlišovania je tento: Jedine Boh je skutočne ´Boh´, ktorý je večne, svätý a živý, kým človek je len človek, stvorený a pominuteľný – a predsa schopný rozlišovať pravdu a hodnotu. Je zaviazaný konať dobro a zodpovedá sa Bohu za spôsob svojho života.“ Tomuto už človek, ktorý stratil vieru v usporiadanie sveta, v ktorom jestvuje prvotná príčina všetkých súvislostí a konečný cieľ, ku ktorému všetko speje, nerozumie.
Guardini ďalej píše, že ten, kto napadá toto usporiadanie, odsudzuje sám seba k opaku múdrosti, o ktorej sa píše v žalme, a označuje to za pochabosť. A v ďalších vetách hovorí aj o dôsledkoch: „Odtiaľ vychádza všetka tá hrôza experimentu odohrávajúceho sa práve pred našimi očami – stvoriť človeka bez Boha a národ bez Boha. Svet tento pokus podniká vôbec po prvý krát. Nikto netuší aký to bude mať koniec. Jedno však je isté: stráca sa tým schopnosť rozlišovať, stráca sa tým múdrosť. Infikuje sa najvnútornejšie jadro človeka, jeho pravdivé spočívanie v sebe.“
Romano Guardini žil v rokoch 1885 až 1968 a tieto slová napísal zrejme v čase dynamického rozvoja dvoch bezbožných sociálnych experimentov, fašizmu a komunizmu. Odvtedy je tu už tretia až štvrtá generácia, ktorá si môže tak trochu namýšľať, že ľudstvo tieto režimy dokázalo poraziť a prekonať. Ibaže ten zmysel pre nejaké usporiadanie, hierarchiu hodnôt, v existenciu vecí, ktoré nás presahujú (starým jazykom by sme povedali, že sú sväté) a hlavne pre našu osobnú zodpovednosť za to, ako žijeme, ten ani štyri generácie po fašizme a jedna po komunizme, priznajme si, nenachádzame. Experimenty politických náboženstiev bez Boha, vystriedala sebastrednosť, v ktorej pred nimi nie sme vôbec imúnni. A to ani v slobodných podmienkach. Hľadáme povrchné a rýchle riešenia, ale ľahká odpoveď na mentálny stav súčasného sveta nie je. Ani politická, a bohužiaľ ani filozofická a náboženská. A veru kým nebude tá druhá a tretia, nečakajme zázraky ani od politiky. Lebo potrebujeme znovu hľadať múdrosť srdca, o ktorej sa píše v biblickom texte.