Prvá vec, ktorá mi zostala v pamäti z príhovoru pápeža Františka v Prešove (27) Prijať logiku kríža

Svätý Otec sa v homílii, podobne ako po eucharistickom kongrese v Budapešti, aj v Prešove sústredil na to, čo je síce bolestnou, ale zároveň neoddeliteľnou súčasťou kresťanského učenia: na kríž. Vraždený nástroj, na ktorom sa ale zjavila krása Božej lásky. A my kresťania veríme, že i perspektívy nového života. A keď František hovorí o kríži nevraví len o tom historickom Kristovom kríži. Hovorí o tom, že realita kríža je súčasťou kresťanského života dodnes. Netešíme sa z nej, a preto nám celkom prirodzene hrozí pokušenie „…že neprijmeme logiku kríža; že neprijmeme, že Boh nás zachraňuje dovoľujúc, aby sa na ňom vyzúrilo zlo sveta. Neprijať, alebo len slovami, Boha slabého a ukrižovaného a snívať o bohu silnom a triumfálnom. Je to veľké pokušenie,“ varoval František a pokračoval: „Koľkokrát túžime po kresťanstve víťazov, po triumfálnom kresťanstve, ktoré by bolo dôležité a významné, oslavované a uctievané. Ale kresťanstvo bez kríža je svetské a stáva sa neplodným.“
 
Pozor, to nie je nejaká „kostolná“ téma. Týka sa to reálneho života. Každého kresťana osobne, ale aj toho, ako pristupujeme k verejnému životu. Osobitne kresťanstvom inšpirovanej politiky. Myslím si, že najvýraznejším, globálnym krížom súčasného ľudstva je dráma desiatok miliónov ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy, blúdia svetom a hľadajú, kde by mohli žiť aspoň trochu znesiteľnejšie. Prístup k tejto dráme je „lakmusovým papierikom“ politiky, ktorá sa hlási ku kresťanstvu. Či vie prijať kríž, alebo jej ide o vlastný úspech a hlasy hoci aj sebeckých alebo ľahostajných voličov. Skrátka, či je vskutku kresťanská.