Mnohým sa aj u nás iste pozdáva, ako razantne sa Péter Magyar u našich južných susedov chopil kormidla štátu. A ako začína meniť aj to, čo bezprostredne nevzišlo z volieb, ktoré vyhral. Títo jeho obdivovatelia (nielen u nás, ale možno v celej Európe) si možno ešte nestihli uvedomiť, že to nie je dobrý začiatok. Lebo v skutočnej demokracii je moc rozdelená a nie všetka vychádza z parlamentných volieb. A že aj tí, čo nezískali väčšinu, alebo dokonca sa ani nedostali cez hranicu určenú pre vstup do parlamentu, sú občanmi štátu, ktorí majú svoje práva a dôstojnosť. Nie sú to figúrky, ktoré je možné jednoducho po debakli vyhodiť zo šachovnice. Pekná budúcnosť štátu, či národa, sa nedá budovať na politických čistkách. A už vôbec sa na nich nedá založiť budúce zmierenie, o ktorom tak nástojčivo vo svojej úvodnej reči pred novozvoleným maďarským parlamentom, ako o podmienke lepšej budúcnosti, hovoril novozvolený líder maďarskej vlády.
Je to samozrejme vec Maďarov a Maďarska. Ale my sa inšpirujme lepšími príkladmi! Myslím si, že jeden sme tu trochu zažili v revolúcii, ktorá dostala prívlastok nežná. Iste, tá nežnosť mala svoje limity, hlavne preto, lebo vyniesla k moci aj mnohých ľudí, ktorí boli zvyknutí na celkom iné spôsoby. Ale, ak chceme, aby sa všetkým, nielen tým, čo vyhrajú voľby (lebo to sú v demokracii raz jedni, inokedy zas iní), žilo z roka na rok, z jedného volebného obdobia na druhé, vždy o čosi lepšie, musíme sa stále vzdelávať ako lepšie vládnuť, a hlavne sa učiť umeniu si v spoločnosti porozumieť. Pretože na princípe vendety si neporozumieme nikdy.