V čase vojen a kríz prezieraví vodcovia vedú svoj ľud k skromnosti. A k schopnosti rozlíšiť to, čo je pre život podstatné, od toho, bez čoho sa vieme zaobísť. Aby nikto neumrel od hladu, aby ľudia mali kde hlavu skloniť, aby sa deti mohli učiť, a aby nezhynula kultúra a národ sa nezvlčil. Sú časy, keď nám pomôže, ak si dokážeme niečo aj odoprieť. A je to napokon aj solidárne s tými, ktorí v dôsledku katastrofy prišli o všetko. Nie je to veľmi voličsky príťažlivá politika. Ale takto sa formujú zdravé a odolné národy. Vďaka vodcom, ktorí mali odvahu viesť takúto nepopulárnu politiku počas druhej svetovej vojny zvíťazili nad Hitlerom a vďaka nej sa potom v slobodnej časti sveta utvorili vzťahy, ktoré priniesli týmto národom mier a prosperitu. Dnes, keď Putinovo Rusko prepadlo Ukrajinu, rozbíja jej mestá a zabíja i civilné obyvateľstvo, je potrebné pomáhať predovšetkým im. A to aj za cenu, že sa my budeme musieť niečoho zriecť. A žiť skromnejšie. Neuškodí nám to, naopak ono nás to zocelí. Rozumiem opozícii, ktorá z toho chce vyťažiť, hoci je to nezodpovedná politika. Za vrchol nezodpovednosti však považujem to, ako sa usilujú odborári hnať ľudí do ulíc, pretože, ako vyhlásil jeden z ich vodcov, hrozí, že rast životnej úrovne sa zastaví. Kde žijú títo ľudia? A o čo im ide? Pripomína mi to istého antického filozofa, ktorý sa chcel odplatiť za nejakú urážku svojmu pánovi. Ten ho predtým najal, aby mu vychovával deti. A tento zlomyseľný filozof sa rozhodol, že mu ich z pomsty vychová zle: bude im dávať všetko, čo im uvidí na očiach. Aby sa z nich, keď vyrastú, stali egocentrické a požívačné beštie, ktoré to svojmu otcovi aj za urazeného filozofa vrátia.