Záver môjho seriálu zamyslení pred snemom KDH patrí úvahe o budúcom povolebnom usporiadaní. Je to obľúbená otázka novinárov, na ktorú sa obvykle odpovedá frázou, že to ukážu voľby. Pretože v krajine plnej averzií sa to stalo tiež politickou témou, kto je zásadovejší v odpore proti druhej strane barikády. Toto je ale pre krajinu škodlivý prístup.
Treba vychádzať z toho, čo potrebuje Slovensko. Po minulé dni som písal o troch úlohách, ktoré sú životne dôležité. Bohužiaľ ani jedna z nich sa nedá naplniť zotrvačnosťou. Nachádzame sa v situácii, ktorá ohrozuje samotné základy našej štátnej existencie. A z toho by mala vychádzať aj správna odpoveď. Pre politické strany, ktoré si to uvedomujú to znamená, že po voľbách asi ťažko budú môcť spolupracovať s niekým, kto nás do tejto situácie priviedol. Prvoplánovo to znamená, že si neviem predstaviť spoluprácu s tvorcom politiky, čo zo Slovenska urobila tlmočníka protieurópskych záujmov a veľkú časť nášho obyvateľstva poblúznila averziou voči Európskej únii. Tam je cesta pre spoluprácu, a to nielen vo vláde, ale aj pre ideologickú spoluprácu, pretože tá má hlbšie korene, zarúbaná. S Róbertom Ficom preto nikto, kto chce vyviesť Slovensko z mizérie, do ktorej nás dostal, preto nemôže ísť.
Ale týka sa to aj deštruktívnej politiky, ktorá vsadila na demagogický, závistlivý pohon voči každému, kto predstavuje nejakú formu poriadku. Politiky, ktorá keď bola pri moci, riadila štát mobilným telefónom, nemala úctu voči profesionálom, a ani voči spojencom. Je to politika, ktorá už vopred vyhlasuje, že ak by bola v akejkoľvek vláde, keď nebude po jej, tak tú vládu položí. S politikou, ktorá akýkoľvek model vlády, ktorý by bol bez jej účasti, bude považovať za zradu. Politika, ktorá nám bráni mať normálne vzťahy s prezidentom, alebo aj s rozumnými ľuďmi v súčasnej vládnej koalícii, napríklad v Hlase. (Len si spomeňme s kým všelikým sme napokon porazili Mečiara!) Preto kto chce zo Slovenska zasa vytvoriť fungujúci štát s právnymi a politickými istotami platnými v demokratických štátoch a s normálnymi vzťahmi na politickej scéne, tak nemôže ísť ani s Igorom Matovičom.
O možnom povolebnom usporiadaní treba hovoriť už pred voľbami. A nielen hovoriť na tlačovkách, ale aj o ňom vopred rokovať. Pretože ak budú voliči vidieť, že tu jestvujú reálne šance na pozitívnu zmenu, tak im to bude dávať nádej. A voliť s nádejou, je prvou podmienkou budúceho úspechu. Preto by v týchto úvahách a aj v tom, čo budú predstavitelia strán verejne hovoriť, nemalo jestvovať žiadne tabu. Otvorene treba označiť, kde to nepôjde, pretože by to bolo pre Slovensko škodlivé. Ja som napísal, ako to vidím ja, pokiaľ by malo ísť o pozíciu KDH. Všetky ostatné kombinácie medzi politickými stranami, ktoré si ctia demokratické usporiadanie štátu, by mali byť pre naše úvahy otvorené a mali by závisieť predovšetkým od spôsobilosti dohodnúť sa na konkrétnych reformných krokoch, potrebných pre uzdravenie Slovenska. A samozrejme, potom tak trochu aj od výsledku volieb.