Tento týždeň sa uskutoční test životaschopnosti menšinovej vlády. Politicky je to debakel muža, ktorý dokázal vyhrať voľby, dokázal dohodnúť a zostaviť vládu s podporou ústavnej väčšiny, ale nedokázal vládnuť tak, aby si udržal nieto ústavnú, ale ani jednoduchú väčšinu. To, že vláda teraz bude musieť čeliť hlasovaniu o svojej ďalšej existencii je však v demokratickom systéme celkom bežná epizóda. Je to štandardným dôsledkom ústavnej konštrukcie, podľa ktorej vláda na výkon svojej moci potrebuje dôveru väčšiny zástupcov ľudu. Konšpiračné teórie do tejto hry nepatria, nikto iný túto situáciu nezorganizoval a nepripravil, ona vznikla preto, lebo predseda najsilnejšej vládnej strany nebol schopný udržať si normálne vzťahy aspoň s partnermi. A ak tu teraz azda niekto rozmýšľa nad tým, čo sa bude diať, ak menšinová vláda padne, to nie je žiadne sprisahanie, ale zodpovednosť za to, že sa nám tu nerozsype štát. Ja len dúfam, že tu zodpovední ľudia vo verejnom živote nejakí ešte sú. Ale nepredbiehajme, vláda stratila väčšinu, ale ešte vládne. Cestou k prežitiu menšinovej vlády však nie je strašenie, že keď padne, padne všetko, ale iba nejaká nová dohoda. A ponuka dôstojného východiska pre dostatočný počet aktérov, ktorí o tom budú rozhodovať. Jediný človek, ktorý to má dnes ústavne v rukách však už nie je predseda Oľano, ale kým mu parlament nevysloví nedôveru, predseda vlády. Vyžadovalo by to od neho odvahu politicky sa emancipovať a aj veľký kus politického majstrovstva. Inak môže táto vláda prežiť len za cenu politickej korupcie. “Obkecať” sa to nedá.