Druhým príhovorom Svätého Otca, o ktorom sa mala možnosť verejnosť oboznámiť, bol jeho neformálny rozhovor s jezuitmi. Je to spoločnosť, ktorá je jeho duchovným zázemím a s jej členmi sa pápež stretáva na každej zo svojich ciest. Čo sa v rozprave s nimi však povedalo, to zverejňuje obvykle až po skončení návštevy. Azda, aby samotnú tú návštevu tým neovplyvnil. A aj, aby možno pripomenul veci, o ktorých počas príhovorov “v priamom prenose” hovoriť nechcel. Z toho, čo František povedal svojim rehoľným spolubratom večer po prílete k nám na bratislavskej nunciatúre, a čo sme si mohli my prečítať až asi týždeň po jeho návrate do Ríma, ma zaujali štyri témy.
Prvá odpovedala na otázku, čo by malo jezuitom pri ich pôsobení na Slovensku najviac ležať na srdci. Pápež odpovedal “z voleja” jedným jediným substantívom: blízkosť. A to blízkosť Bohu, vzájomná blízkosť vo vnútri komunity, blízkosť k biskupovi (a to aj k takému, čo ich nemá rád) a napokon blízkosť k Božiemu ľudu. Práve tú poslednú označil za najdôležitejšiu. “Nezabúdajte, odkiaľ sme boli vzatí, odkiaľ prichádzame: z nášho ľudu. Ale ak sa vyčleňujeme, ak ideme za nejakou chimérou, prichádzame o svoje korene. Naše korene sú v Cirkvi, ktorá je Božím ľudom,” zdôvodnil toto svoje stanovisko.
Myslím si, že o takúto štvorakú blízkosť by sa mali usilovať i politické útvary kresťanov v našom sekulárnom svete. U nás zatiaľ dosť nedocenený francúzsky mysliteľ, filozof a muž svätého života Jacques Maritain to už po vojne vyjadril ako potrebu prebudenia kresťanského vedomia k problémom celkom časným, sociálnym a politickým. Toto prebudenie bude podľa neho vyžadovať “zrod nových politických útvarov, špecifikovaných časne a politicky s vnútorne kresťanskou inšpiráciou.” Hovorí o “časných bratstvách celkom nového typu,” ktoré by sa venovali dlhodobému dielu premeny. (Jacques Maritain: “Integrální humanismus”, vydala Křesťanská akademie, Rím 1967, str.254). Aj kresťanská demokracia by mala byť blízka Bohu, bratská vo vnútri, blízka cirkvám, a hlavne blízka ľudu, z ktorého vzišla.