Neviem posúdiť, či premiér Heger uzavrel s lekármi dobrú dohodu, ale viem posúdiť, že je veľmi dobre, keď sa dohodli. Mám rád, keď politiku robia ľudia schopní dohody. Život je potom pokojnejší, a to aj keď sa dohody väčšinou dajú uzavrieť len vtedy, ak každá strana čosi obetuje. A často nikto nebýva celkom spokojný. Lenže v pokojnom svete sa potom postupne dajú riešiť aj veci, na ktorých sa ľudia s rôznymi predstavami a záujmami dohodnúť nedokázali, nemohli, alebo nechceli.
Problém je, že voličov väčšinou oveľa viac zaujmú muži a ženy, ktorí sa im predstavujú ako zdatní a nekompromisní v konfliktoch. Vyvolávajú falošný dojem odvahy. V skutočnosti, v demokratických podmienkach je to iba póza. Ale nebezpečná póza. Ak aj vznikne nejaká dohoda, otrávia ju. Každú jednotlivosť, ktorá sa v nej nepodarila dohodnúť ku spokojnosti všetkých, využijú na to, aby ju prezentovali ako nespravodlivosť. Budú ňou živiť pocit krivdy. Svojou neústupčivosťou ženú národy do nenávisti a permanentnej ruvačky. Títo nekompromisní bojovníci si potom celkom pragmaticky osvojujú mentalitu fanatikov (vhodnú ideológiu si na to vždy nájdu) alebo teroristov. Prípadne oboje. S nimi sa samozrejme vyjednávať nedá. Pre nich je všetko, čo je odlišné od ich vôle, zradou. Sú to ľudia, ktorí, aby si udržali svoje postavenie v spoločnosti, potrebujú vojnu. Majú svet zdanlivo veľmi zrozumiteľne rozdelený na dobrých (to sú oni) a zlých (ostatní). Kým budeme vo voľbách preferovať takúto falošnú schému nezmieriteľnosti, budeme sa neustále medzi sebou ruvať. A nedohodneme sa na ničom.
Preto potrebujeme ľudí, ktorí sa oslobodia od takejto zničujúcej politiky. Nie je vôbec ľahké uprostred frontov zodvihnúť zástavu pre dohodu. Hlavne vtedy, ak nebudú cítiť podporu ľudu. A nestačí iba jeden smelý čin. Treba si pre takúto politiku “vyboxovať” priestor. A zasa my, voliči, pokiaľ chceme pokojný život, musíme verejne činných ľudí, schopných dohody vyhľadávať, a dať im najavo svoju podporu. Preto chcem takto verejne oceniť Eduarda Hegera a vyjadriť nádej, že nezostane len pri jednom memorande. Sami sme si strojcami našej budúcnosti. Aspoň zatiaľ.