V konzervatívnom prostredí sa rozširuje také nálepkovanie, že s progresívcami sa nemôžeme nikdy dohodnúť, lebo sú to vlastne ľavicoví neomarxisti.
Tak to môžu hovoriť len ľudia, ktorí už dávno zabudli, čo to bol marxizmus. Dosť nám ho kedysi tlačili do hláv, takže ja si to ešte celkom pamätám. Marx tvrdil, že menšina, čo vlastní výrobné prostriedky, vykorisťuje väčšinu, ktorá je odkázaná predávať svoju prácu (pracovnú silu) menšine pod cenu. Bola to existenčná odkázanosť tých, čo výrobné prostriedky nemali a nezostávalo im nič iné, ak sa chceli uživiť, aby pracovali pre tých, čo ich mali. A keďže vlastníkom nič nebránilo v tom, aby si mohli svojich zamestnancov vyberať, nútili ich pracovať dlhšie, než zodpovedalo hodnote, ktorú im zaplatili. Tam videl Marx podstatu kapitalistického vykorisťovania a z nej vyvodil oprávnenie väčšiny sa tomu politicky vzoprieť. Otvorene písal, že násilím. A to sme už zažili aj my, po tom, ako uchvátili komunisti moc. Tvárili sa, že robia spravodlivú vec, lebo bolo potrebné zlomiť odpor vykorisťovateľov. Menšiny. V mene toho sa cítili oprávnení šliapať i po najzákladnejších ľudských právach.
Toto samozrejme žiadni progresívci nenavrhujú a takto oni svet nevidia, Presne naopak. Oni sa ujímajú menšín, ktoré bývali tradične na okraji spoločnosti a hľadajú spôsob, ako im pomôcť. Predovšetkým, aby ich negniavil fakt, že aj v demokratickej spoločnosti prehrajú každé hlasovanie, pretože sú menšina. (Pre Ježišových učeníkov by to aj dnes mohlo byť skôr sympatické, lebo ich Majster sa kedysi ujímal práve takých ľudí, čo boli tak trochu vyvrheľmi vtedajšej spoločnosti.) Ibaže, ak tento vcelku ušľachtilý zámer progresívnej politiky prevalcuje väčšinu tak, že sa táto väčšina začne cítiť diskriminovaná, prestane svoj domov vnímať, že je to jej domov, tak celkom logicky ľudia z tejto pôvodnej väčšiny prestanú mať radi aj predstaviteľov progresívnej politiky. A ak sa z tejto politiky vyvinie aj pomerne ofenzívny ideologický tlak, tak sa v konzervatívnych kruhoch rozsvieti červená kontrolka, že sa tak otupujú tradičné, zdravé inštinkty nášho ľudu. Podľa mňa, často celkom právom. A je tu na svete munícia pre všetkých tých, ktorí z toho chcú vytĺcť legitimitu pre nové sebectvo väčšiny. Aby ohlásili, že ju urobia znovu veľkou!
A na svete je zdanlivo nezmieriteľný konflikt medzi progresívcami a konzervatívcami. Toto ale, priatelia, nie je dobrá cesta do budúcnosti. Mnoho z toho, čo nás azda tak trochu zaskočilo, aj tak nezastavíme. Potrebujeme však hľadať spôsob, ako sa s tým vysporiadať, aby sme pred novými výzvami, ktoré prináša život, nestrkali hlavu do piesku, a hlavne, aby sme sa pri tom nepozabíjali. Lebo, ako vraví klasik, v politickom živote krajiny nejde o fazuľky. Takže naopak, my, ktorí si ctíme tradície a chceme, aby pretrvali aj pre budúce generácie, musíme hľadať dohodu s tými, ktorí stoja v čele toho, čo prináša nová doba. Teda s progresívcami. Oni potrebujú nás, aby sme ich upozorňovali na hodnoty, ktoré majú stále význam a budú ho mať aj naďalej, a zase my potrebujeme ich, lebo nám inak ujde vlak.