Výsledky českých volieb podľa mňa nemohli prekvapiť nikoho, pretože dopadli tak, ako ich odhadovali prieskumy verejnej mienky, ako ich očakávali publicisti a ako sa na ne pripravovali aj samotní politici. Trendy boli dlhodobo jasné. Dramatické komentáre týchto dní sú preto nenáležité a odhaľujú azda iba napätie medzi želaniami ich autorov a realitou. Ak treba niečomu venovať skutočnú pozornosť, to sú príčiny týchto dlhodobých trendov. A uvažovať o tom, čo s nimi. Z tohto aspektu sa mi žiada dotknúť sa iba dvoch tém, ktoré ma zaujímajú, a ktoré sú hodné pozoru i z hľadiska nášho politického ihriska. Prvá sa týka v komentároch tak často zdôrazňovanému rastu takzvaných antisystémových politických síl a druhú poznámku chcem venovať kondícii a volebným výsledkom mojich obľúbených kresťansko-demokratických priateľov v Čechách.
Takže najskôr takzvaná „revolúcia“ proti jestvujúcemu systému.
Skutočné sily, ktoré v dejinách odstránili jestvujúce spoločenské zriadenia neprichádzajú veľmi často. Boli to napríklad revolucionári v Paríži v roku 1789, či boľševici v Rusku pred sto rokmi, alebo komunisti u nás vlastne až po nevydarenom mocenskom zápase v roku 1948. Systémovou zmenou bolo aj odstránenie komunistickej diktatúry v roku 1989.
Teraz sa nič také nedeje. Ani v Čechách ani v iných demokratických krajinách súčasnej Európy a Severnej Ameriky. Zmocnel hlas rozličných radikálov. V pluralitnej spoločnosti však majú aj radikálne sily svoje miesto. Dakedy ich dokonca slobodná spoločnosť potrebuje, aby sa nerozložila obchodníckou a kompromisníckou mentalitou prevládajúcich politických síl. Víťaz českých volieb sa síce vyjadroval v tom duchu, že jeho hnutie sa stavia proti jestvujúcemu systému skorumpovanej politiky, za ktorou stoja takzvaní „krstní otcovia“ (kmotři), ťahajúci za nitky predstaviteľov politických strán, čo ich majú na svojich výplatných listinách. Ak však nad tým budeme trochu uvažovať, tak zistíme, že o tomto finančno-politickom bábkovom divadle hovorili už dávno Babišom aj všetky fronty dovtedajšej českej politickej scény. Len tento obraz vykresľovali iba u svojich rivalov. Babiš prišiel pred štyrmi rokmi do politiky ako zámožný človek, ktorý nepotreboval nejakého externého „krstného otca“, a mohol si dovoliť luxus, aby vyhlásil, že problémom nie je ani skorumpovaná pravica, ani skorumpovaná ľavica, ale skorumpovaný je celý jestvujúci systém. A postavil sa do roly mesiáša, čo tento systém odstráni. Takýto étos si zachoval i počas štyroch rokov vo vláde, a to nepochybne hlavne vďaka úprimnej nenávisti, ktorú mu venovali tak vládni partneri, ako aj opozícia. Neskutočne, a treba uznať, veľmi šikovne z toho dokázal vyťažiť.
Ibaže to v skutočnosti nebolo nič protisystémové. Babiš sa stal bohatým vďaka systému, ktorý nastolila revolúcia v roku 1989. Tá priniesla slobodu, nielen politickú, či náboženskú, ale aj ekonomickú. A práve ekonomická sloboda je motiváciou pre rast prosperity. Jestvujúci systém umožnil vznik aj Babišovho impéria, vďaka ktorému je on dnes vystupujúcou politickou hviezdou. Jeho rétorika proti systému mu získava hlasy ľudí, ktorí sú nespokojní z najrôznejších dôvodov. Mimochodom s podobnou formulou sa uchádzal o hlasy aj iný bohatý politik, ktorý dnes sedí v bývalom Pionierskom paláci v Bratislave. A tiež s úspechom. Ani jeden z nich však nemali, nemajú a nebudú mať záujem o odstránenie jestvujúceho systému, založenom na politickej, občianskej a ekonomickej slobode. Čo je napokon pre naše národy dobrá správa!
Myslím si, že aj druhý „antisystémový“ hrdina českých volieb, Okamura a jeho družina, je v skutočnosti produktom jestvujúceho spoločenského systému. Tak, ako Babiš vyrástol vďaka ekonomickej slobode, tento český čiastočný Japonec vďačí svojmu úspechu slobode politickej. Veď akáže diktatúra by pripustila vstúpiť do verejného života človeka s radikálnymi opozičnými názormi? Takíto „okamurovci“ sú dnes na vzostupe všade v Európe a je to jednoducho prirodzeným demokratickým varovaním pre všetkých, ktorí k nám na náš kontinent prichádzajú a nevedia sa správať ako sa patrí, ak prichádzame na návštevu. Nie som priateľom roznecovania nenávisti proti imigrantom, a som presvedčený, že ľuďom, čo utekajú pred násilím a pred katastrofálnymi životnými podmienkami v ich domovine, treba pomáhať. Ale keďže sa to stalo masovým fenoménom, tak som rád, že v demokracii vcelku prirodzene vznikajú aj politické subjekty, ktoré na to reagujú tvrdšie, ako by som reagoval ja. Pretože ak si ľudia, čo do Európskej únie prichádzajú, nebudú dostatočne vážiť, že ich tu prijímame s pomerne otvorenou náručou, tak sa to potom odzrkadli aj na volebnom zisku strán ako je Okamurova SPD. A budú potom čeliť tomu, čo títo sľubujú. To nie je protisystémové, práve naopak, takto demokratický systém funguje.
Takže žiadna revolúcia sa v Prahe nekoná.
Ale je to dobrá príležitosť, zamyslieť sa nad hodnotami a i fungovaním systému slobodnej spoločnosti. Prečo vlastne vyhrávajú subjekty a politici, ktorých síce zrodil tento systém, ale oni napriek tomu získavajú hlasy jeho rozhodnou kritikou? Myslím si, že je to preto, lebo sloboda, ktorú systém nastolený u nás v roku 1989 priniesol, síce vytvára motivačné zdroje pre rast prosperity, umožňuje slobodnú súťaž politických síl, zaručuje nám ľudské i občianske práva, avšak nezaručuje automaticky aj spravodlivosť. Skôr sa nám niekedy zdá, že je to naopak. Akoby sa v slobode darilo lepšie ľuďom, čo sú bezohľadnejší a bezzásadovejší. Niekedy sa potom zdá, že medzi slobodou a spravodlivosťou jestvuje napätie. A to celkom prirodzene a demokraticky povzbudzuje politické sily ku kritike slobodného systému, že je nespravodlivý. Presne s takouto logikou prichádzali k moci aj komunisti a nastolili diktatúru proletariátu, a takto prišiel k moci i Hitler a nastolil nacistickú hrôzovládu. Preto je kritika systému i zo strany tých, čo na nej chcú len „zarobiť“ voličské hlasy, vždy nebezpečná, hoci aj nechcú odstrániť samotné slobodné usporiadanie spoločnosti. Nikdy totiž nevieme, či za nimi totiž nečíha niekto, kto síce využíva slobodu súčasného systému, ale pritom celkom vážne zamýšľa ju odstrániť až dosiahne politickú moc. (Vlastne niekedy aj vieme.) A to je potom námet už na inú politickú bitku. České voľby však o nej, Pán Boh zaplať, čo ako ich výsledky niektorí komentátori démonizujú, zatiaľ neboli.
Preto je ale potrebné zaoberať sa aj samotným systémom slobodnej spoločnosti. Aby ho mohli ľudia vnímať ako spravodlivejší. Aby bol prístupnejší i nastupujúcej generácii. A hlavne, aby slúžil spoločnému dobru, nie len úspešnejším, šikovnejším a bezohľadnejším.
A práve v tomto by mohla byť významná úloha kresťanskej demokracie.
Jej najviditeľnejším predstaviteľom v Českej republike sú „lidovci“, teda KDU-ČSL. V piatkovo-sobotných voľbách prešli, ale o chlp. Výmena vedenia, jeho omladenie, nepriniesla reštart, aký asi očakávali. A ak mám povedať pravdu, ani som ho neočakával. Na to by bolo potrebné oveľa viac. Na to je potrebné zmeniť politiku. Od údržby prejsť do ofenzívy. Od skromnej mediálnej prezentácie nových tvárí k veľkým politickým témam. Žijeme v turbulentnom období, a lidovci, hoci boli vládnou stranou, nepovedali k ničomu vážnemu nič jasné. Vlastne si ich väčšina obyvateľov ani nevšimla. Som rád, že sa do nového parlamentu dostali, ale bolo by dobre, keby zo svojho výsledku dokázali vyvodiť závery. Ich obľúbeným sloganom je, že sú „pokojnou silou“. Ale politický zápas je plný vášní, náhlych zvratov, čo tam s pokojnou silou narobíte? Taká bitka potrebuje energiu, výbušnosť, a hlavne jasnú predstavu toho, ktorý z toho množstva zápasov, je pre nás najdôležitejší.
Kresťanskí demokrati sú aj v iných českých politických stranách. Veľká osobnosť českého katolíckeho disentu nebohý Václav Benda vstúpil so svojou politickou stranou do ODS. Jeho syn a nasledovníci jeho politiky tam ešte stále sú. Kresťanská politika by mohla byť silnejšou, keby lidovci dokázali viesť aspoň pravidelný dialóg, ak už nie priamo spolupracovať aj s nimi.
Jedno i druhé je podľa mňa odkazom i pre nás, medzi Dunajom a Tatrami. Sme v mnohom s našimi západnými bratmi prepojení a niet v Európe národov, ktoré by si tak vzájomne mohli rozumieť. A občas sa jeden od druhého aj poučiť. Niekedy z toho dobrého, a niekedy azda aj z chýb. Ak dokážeme pochopiť trendy, ktoré sa presadzujú v Čechách, možno nám to pomôže oveľa lepšie zvládnuť i tie, ktoré sa presadzujú aj u nás.