Po tom, ako dopadli naši kresťansko-demokratickí priatelia v českých voľbách (klesli o tretinu), ale aj po hlasovaní väčšiny poslancov KDH za biblickú poučku v ústave, ktoré vnieslo do spoločnosti celkom nové rozdelenie a veľa negatívnych emócii, stále viac premýšľam o tom, o čo by vlastne kresťanstvom inšpirovanej politike malo ísť. Či ju, a ak áno, tak načo ju súčasný svet ešte potrebuje? Odpoveď na túto otázku je pre budúcnosť kresťanskej demokracie podľa mňa zásadne dôležitá. Ako veriaci človek si myslím, že i pre budúcnosť ľudskej spoločnosti vôbec.
Blahej pamäti pápež František vo svojom úsilí o synodálnu cirkev hovoril o tom, že konečným zmyslom onoho už takmer zabudnutého pojmu synodalita je prinášať radosť z evanjelia. Aby sme mohli žiť spoločenstvo, ktoré zachraňuje (Záverečný dokument druhého zasadnutia XVI. riadneho generálneho zhromaždenia synody biskupov, ktoré pápež František vyhlásil za súčasť magistéria, čiže učenia cirkvi, bod 154). Je to celkom nový pohľad na to, čo je podstatou posledného odkazu Ježiša Nazaretského zaznamenaného v evanjeliu (choďte a učte všetky národy!). Nový je oproti tomu, o čo sa takmer po celé dejiny cirkvi usilujú tzv. tradicionalisti. A o čo sa mimochodom v čase Ježišovom usilovala náboženská elita jeho národa. Františkov pohľad na zmysel onoho synodálneho spoločného kráčania životom sa vracia k samotnému významu slova evanjelium: mala by to byť radostná zvesť. Svet túto správu o nádeji potreboval vždy. Nie poučky teológov a moralistov, ktorí sa nimi živia. Túto transformáciu, alebo azda skôr tento návrat k pôvodnej motivácii potrebuje nielen katolícka cirkev ako organizácia, ale potrebujeme ju ako Kristovi učeníci, hoci často nehodní, teda kresťania. Vo svojom živote, a to aj v tom verejnom.
I kresťanstvom inšpirovaná politika potrebuje tento návrat k pôvodnému, svojou sviežosťou podmaňujúcemu duchu toho, čo je jej inšpiráciou. Potom prestane byť predovšetkým pre seba, ale bude i v tomto chladnom a často pobláznenom sebeckom svete znovu potrebnou. I jej úlohou by malo byť vnášať do chmúrnych pomerov ľudskej spoločnosti radosť a nádej. Aby bola poľnou nemocnicou, povedané Františkovou rétorikou, nie tribunálom.