Myslím teraz na ľudí na Jamajke. V týchto chvíľach zažívajú apokalyptický hurikán. Podľa predpovedí má byť taký, aký tam ešte nezažili. Miestne úrady a armáda urobili, čo mohli, ale aj tak sa nedá zabrániť devastácii ostrovného štátu. Nie sme pánmi prírody.
Nevieme iste, či by takéto živelné pohromy boli menej časté a menej dramatické, keby sme sa dokázali prepracovať k priateľskejšiemu vzťahu voči prírode, ale iste by sme sa mali o to aspoň pokúsiť. Aj keď to znamená, že budeme tomu musieť obetovať časť nášho blahobytu. Dnes sú skutoční ochrancovia životného prostredia v defenzíve. Pragmatizmus (či skôr sebectvo) zažíva svoj veľký „come back“. O politikoch, ktorí za minulé desaťročia presadzovali zodpovednejší prístup k našej matke Zemi, a mali tú „drzosť“ navrhnúť dokonca aj konkrétne opatrenia, tí súčasní hovoria s opovrhnutím a činia ich zodpovednými za sociálne a ekonomické problémy, ktoré vraj spôsobili. Porovnávajú neporovnateľné. Hlasy, zisky, väčšie pohodlie voči zápasu o prežitie a čo len trochu dôstojný život.
Nad drámou Jamajky by sme preto nemali preto iba vzdychať! Mužom a ženám, čo v týchto hodinách prežívajú túto drámu bude treba pomôcť. A vo svete je veľa citlivých ľudí, ktorí iste urobia, čo môžu. Ale nemalo by to byť všetko. Mali by sme si uvedomiť, že je to ďalšie memento pre nás všetkých, čo obývame túto Zem. Nie je našim vlastníctvom, máme ju len na čas svojich životov v správe. A odovzdať by sme ju mali našim deťom a vnukom tak, aby na nej mohli žiť aj oni. A ak to bude za cenu, že si napríklad možno nebudú môcť už kupovať autá so spaľovacím motorom, tak to za to stáť bude.