V našom cykle úvah o základoch, z ktorých vyrástlo KDH budeme dnes pokračovať zostávajúcou časťou úvodu Programového vyhlásenia KDH, prijatého na ustanovujúcom zjazde hnutia. Po úvodnej vete, ktorú sme si pripomenuli včera, sa tam hovorí o tom, aké hnutie sme to vtedy vlastne chceli. Bol to tento text:
„Je to hnutie:
– laické, pretože je výrazom angažovanosti kresťanov ako občanov, vedomých si povinnosti vytvárať a kultivovať občiansky charakter spoločnosti;
– moderné, pretože sa hlási k súčasnému, otvorenému chápaniu kresťanstva;
– národné, pretože v zhode s tradíciou pestuje a chráni národné povedomie a identitu Slovenska;
– česko-slovenské, pretože federatívny rámec považuje za vhodný pre plnohodnotný národný život Slovákov;
– európske, pretože rozvoj národného života vidí v kontexte európskej kultúry.
Je to hnutie kresťanskodemokratické, pretože chce spájať živé hodnoty kresťanskej duchovnosti so zásadami demokratického spoločenského usporiadania.“
Sú to presné formulácie, ktoré by mali byť aktuálne aj dnes. Nechceli sme byť politickým ramenom žiadnej z jestvujúcich cirkví a presadzovať jej agendu. Zároveň sme sa však otvorene hlásili k tomu, že ako kresťania chceme v demokratickej spoločnosti hovoriť z pozície toho, čomu veríme. A spájať, nie rozdeľovať.
Osobitne sa pristavím pri našom predsavzatí v česko-slovenských vzťahoch presadzovať federatívne usporiadanie. Bolo to v roku 1990 a dnes to už nie je aktuálne. Ale cez tento bod vstúpila do politiky nášho hnutia črta, ktorej sa tak trochu dodnes nevieme zbaviť, a tá aktuálnou je aj dnes. Vtedy, na ustanovujúcom zjazde k tomuto bodu vystúpili niektorí zahraniční Slováci a usilovali sa oživiť resentiment za vojnovou Slovenskou republikou. Spochybnili navrhovaný bod, ale žiadna ich predstava nebola schválená. Avšak predsa, ja som vtedy moderoval pracovnú časť zjazdu, a bol som dosť prekvapený, ako výrazný potlesk zaznel po ich slovách. V závere sa potom k ich vystúpeniu vrátil aj, vtedy už zvolený prvý predseda hnutia Ján Čarnogurský. Upozornil na ovzdušie slobody, v ktorom si u nás môže povedať každý, čo si myslí. Bolo to vtedy veľkou hodnotou a vážili sme si ju. Rečníkom, ktorí prišli s ideou samostatného Slovenska však povedal, že prišli zvonka a zasa odídu, my tu ale zostaneme a musíme byť realistickí. A za realistický pre náš národný rozvoj považujeme federatívny rámec nášho spoločného štátu s Čechmi. A práve vtedy Čarnogurský prišiel so svojou neskôr okrídlenou predstavou „vlastnej hviezdičky raz na európskom nebi“ (povedal to ešte inými slovami). Bola to vízia, ktorá šla samozrejme nad rámec toho, čo sme v čerstvo schválenom programe deklarovali.
Text vyhlásenia bol už vtedy schválený a hovoril o federácii. Neviem, či na základe záverečného vystúpenia predsedu a jeho vízie samostatnej hviezdičky, alebo z vlastnej iniciatívy, potom ktosi (hriešnikov tu nebudem menovať) vydal brožúrku so závermi zjazdu a čuduj sa svete, v bode o tom, že sme česko-slovenské hnutie sa nepísalo o federácii, ale o konfederácii. Táto nepoctivosť naštartovala našu neprehliadnuteľnú nejasnosť v zápase, ktorý sa o niekoľko mesiacov stal najväčším politickým zápasom vo vtedajšom Československu. I keď je tento zápas už dávno za nami, ruku na srdce, priatelia, tento prvok nejasnosti a povedzme si otvorene, že aj nepoctivosti, našu politiku v hlavných zápasoch sprevádza až podnes a uberá nám na dôveryhodnosti. Aj toto je prvok v našej DNA, a ak chceme, aby nám ľudia verili, a aby sme boli schopní niečo dobré na Slovensku naozaj vykonať tak, ako to bolo krásnymi formuláciami načrtnuté už v prvom programovom vyhlásení, mali by sme s touto našou črtou vedome bojovať.
(Nabudúce nasleduje časť Programového vyhlásenia, ktorá sa nazýva Tradícia)