Sedemdesiat rokov je okrúhle výročie, a je preto príležitosťou k tomu, aby sme spomienku na koniec najväčšieho globálneho konfliktu ľudstva neprešli len povinnými oslavami, kladením vencov politikov a vojnovými filmami v televízii. Iste je dobre sa pomodliť za desiatky miliónov obetí, a určite je užitočné si uvedomiť, aké nesmierne šťastie majú generácie ľudí po roku 1945, ktoré takýto globálny masaker už nezažili. Ale zároveň je dobre si pripomenúť i to, ako k takejto katastrofe vôbec mohlo dôjsť. Nielen kvôli histórii a zodpovednosti jej tvorcov, ale hlavne preto, aby sme nerobili také chyby, ako robili ľudia v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia. Pretože druhá svetová vojna nebola iba dielom pomäteného fanatika, ale bola predovšetkým zlyhaním štandardnej politiky a systému zastupiteľskej demokracie. A to tak zo strany celých národov, ako aj zo strany ich demokratických vodcov. A voči tomu žiadna doba, ani tá naša, nie je imúnna.
Predovšetkým to bolo sebectvo a pacifizmus tých, čo sa cítili v bezpečí. Víťazi prvej svetovej vojny upadli do ilúzie, že zabezpečili sebe a svetu trvalý mier. Politika sa po mierovej konferencii vyvinula do kupčenia s pozíciami a do obchodu s pohodlným spotrebným životným ideálom, a to i napriek sociálnej nerovnosti a Veľkej hospodárskej kríze. Ľudia znenávideli toto stranícke obchodovanie a hašterenie, a nechceli ani počuť tých niekoľkých kuvikov, ktorí varovali, že skutočná politika nemá byť iba o chlebe a o hrách. Upozorňovali, že naozajstná politika má predovšetkým ochrániť náš domov. Náš svet. Ale vo víre radovánok vtedajšieho demokratického sveta toto ľudia už nechceli počúvať. A keď sa ukázalo, že sa v Európe zrodila nová hrozba, tak jej krok po kroku demokratické štáty ustupovali.
A bola tu i zlomená národná hrdosť porazeného Nemecka. Ale nielen to. I katastrofálna sociálno-ekonomická situácia. Až sa odrazu objavil muž, ktorý dal Nemcom nádej. Zapálil ich za niečo, čo im neboli schopné ponúknuť rozhádané demokratické strany, ktoré pôsobili aj v ich nemeckom parlamente. Dnes vieme, že vo vtedajšom Nemecku zaznel hlas šialenca. Ale fanatici, ktorí sa nezastavia ani pred najhoršími zločinmi, ľudia často duševne vyšinutí, ale schopní strhávať masy, takí sú poruke vždy. Ani v dnešnej dobe si nemôžeme povedať, že toto nám už nehrozí.
A i v Nemecku to začalo tak, ako sa o to aj dnes pokúšajú aj tí súčasní Hitlerovi epigóni. Útokom na systém pluralitnej demokracie. Jeho deštrukciou. I dnes žijú rozliční politickí spasitelia z toho, že väčšina ľudí nadáva na politiku. A prichádzajú v ovčom rúchu kadejakých manažérov, či odborníkov, pripravení opravovať a usporiadať to, čo tí skorumpovaní a neschopní demokratickí politici pokazili. Ibaže to ľuďom už nepovedia, že odstránením štandardnej politiky nenastane bájny čas, keď si bude každý robiť, čo sa mu zažiada, ale práve v takej situácii sa rozpúta ľúty zápas všetkých proti všetkým. A v ňom sa presadí zákon džungle. Národy arabskej jari by nám o tom mohli veľa hovoriť.
Hitlerova logika vychádzala z dávnej pruskej tradície. Pruský generál Carl von Clausewitz nejakých sto rokov pred nacistami povedal, že vojna je iba pokračovaním politiky inými prostriedkami. A tak národní socialisti, keď získali v roku 1933 moc, po tom ako povalili a odstránili štandardný politický systém, nemohli smerovať inam, než ku riešeniu spoločenských problémov, v ktorých ich Nemecko bolo až po uši, inými, než politickými prostriedkami. Teda vojnou. Ako sa ukázalo, ani pacifizmus západných politikov a národov jej nemohli zabrániť. Práve naopak. Poskytli ním Hitlerovi čas sa na svoju hviezdnu hodinu dobre pripraviť. A hlavne vyzbrojiť.
Lebo v tom Clausewitz, verný svojej pruskej militantnej letore, zavádzal. Vojna nie je pokračovaním politiky. Vojna je v podstate zlyhaním politiky. Keď politika prestane plniť svoje základné poslanie, keď prestane chrániť domov, a v dnešnej dobe i svet, tak so železnou nevyhnutnosťou príde násilný konflikt. Nie preto, lebo zbrojárske spoločnosti túžia po tučných ziskoch, ako vravia propagandisti kadejakých protikapitalistických ideológií. Vojny tu boli i dávno pred kapitalizmom. A rodia sa z konfliktov, vychádzajúcich z túžob a záujmov ľudí, ktorých nedokázala skrotiť politika.
Nič nie je tak účinným nástrojom, spôsobilým ochrániť národy a svet pred vojnou, ako dobrá, odvážna a zodpovedná politika. A nič nie je schopné takúto politiku presadzovať, ak ju národy, ktoré o nej svojimi túžbami, hlasmi, spôsobom života a napokon i voľbami rozhodujú, nebudú chcieť.
Tých uplynulých sedemdesiat rokov bolo všelijakých. Priniesli aj veľa utrpenia a tragédií. Aj veľa sklamaní a nenaplnených očakávaní. Diktatúry a šliapanie po základných právach ľudí. Boli i konflikty a vojny regionálneho rozsahu. Politika neraz zlyhávala. Ale nedošlo k jej globálnej deštrukcii. Myslím si, že to bolo i preto, lebo napriek rozličným spoločenských zriadeniam, napriek rozkladu tradičnej morálky, napriek sebeckému individualizmu a spotrebnému štýlu života, vôľa národov po dobrej, odvážnej a zodpovednej politike sa ešte celkom nestratila.
V deň spomienky na koniec poslednej (pesimistickí jazykoví puristi by asi napísali ostatnej) svetovej vojny sa zamyslime i nad touto súvislosťou s dneškom! A skúsme vo svojom srdci, vo svojom okolí a všade, kde kto môžeme, sliepňajúci plamienok tejto vôle po dobrej, odvážnej a zodpovednej politike chrániť. Pretože ak národy túto vôľu stratia, nebude potom trpieť nikto abstraktný, iba ony. Tak ako Nemci, Rusi, Francúzi, Angličania, Američania, a samozrejme i Česi a Slováci, Poliaci, Srbi, Gréci, nesmiernym spôsobom Židia, a vlastne skoro všetky národy sveta v druhej svetovej vojne. Aby sa to už v takom rozsahu nikdy nestalo, o to treba naozaj bojovať!