Aby sa súčasná opozícia mohla stať skutočnou alternatívou vládnej moci, musela by sa vysporiadať s dvoma zásadnými podmienkami. Každá z opozičných strán by si mala realisticky uvedomiť, že čo ako po tom túži, sama sa tou alternatívou nestane. A keď sa aspoň niektorým z celého panoptika našich opozičných subjektov podarí túto mentálnu podmienku zdolať, mali by začať vysielať signály, že napriek svojej ideologickej odlišnosti a vlastným záujmom, dokážu v niečom, pre spoločnosť relevantnom, aj spolupracovať. Nestačí len byť proti Ficovi. To nie je program spolupráce, ktorý by mal potenciál sformovať politickú alternatívu. V rokoch 1997 a 1998 sa to na Slovensku podarilo, a len vďaka tomu sa stala zmena, ktorú priniesli voľby v septembri 1998 v podstatných parametroch trvalou. Dá sa to, ale vyžaduje to cieľavedomú systematickú prácu. A neraz aj vnútrostranícke zápasy. Ale iba tak sa rodí čosi, čo sa môže postaviť proti vládnej moci a má aj nejaký obsah. Pohoršovanie sa nad tým, čo včera povedal ten ktorý viťúz vládnej koalície, či nad tým, aké katastrofálne dopady budú mať rozhodnutia vlády, nedáva ľudu ani za mak nádeje, že tu vyrastá niečo nové, lepšie. Alternatíva sa stane alternatívou, nie v súťaži o čo najexpresívnejšiu kritiku toho, čo je, ale práve v tom, že dokáže vzbudiť takúto nádej.