Dočítal som Dejiny Uhorska. Trvalo mi to dosť dlho, kým som sa cez tých vyše tisíc rokov na sedemsto stranách prehrýzol. Čítam viacero kníh súbežne (je to taký môj zlozvyk) a niektoré čítam len po pár stránkach celé mesiace a niekedy aj roky. Aby mi z toho niečo neuniklo. Táto kniha bola prvá komplexná publikácia o histórii ríše, ktorej súčasťou boli naši predkovia, čo sa mi dostala do rúk. Fascinujúce čítanie. Ďakujem kolektívu autorov pod vedením prešovského historika Petra Kónyu za tento zážitok.
Myslím si, že Dejiny Uhorska by mal čítať každý slovenský vzdelanec. A bolo by užitočné, keby sa táto kniha stala aj učebnicou na slovenských školách. Nielen kvôli osobnostiam a udalostiam z dávnej minulosti, ktoré by sme mali poznať, ale hlavne preto, lebo z príbehu Uhorska vyplýva civilizačný kontext, čo formoval národy tejto stáročnej, multietnickej ríše. Teda i ten náš, slovenský. Aby sme pod vplyvom rozličných krátkodobých politických, či ekonomických záujmov a propagánd nepochybovali, že to bol vždy európsky kontext. Pretože dejiny Uhorska boli po celú epochu jeho existencie integrálnou súčasťou dramatických osudov európskej civilizácie. Osudov plných neustálych zápasov o lepší svet, ale aj o moc a bohatstvo, býval častou obranou pred nepriateľmi zvonka i zvnútra, a neraz aj bojom o samotné prežitie. Napokon ríše i štáty vznikali i zanikali (tak ako aj Uhorsko), ale európsky príbeh pokračuje a je stále životaschopný. Preto boli v tomto kontexte i osudy Uhorska strhujúcim a poučným príbehom. I pre dnešok. Budem z tejto publikácie občas čerpať aj pre tieto naše úvahy.
Dnes jednu, stále aktuálnu poznámku rakúskeho vojvodcu princa Eugena Savojského zo začiatku 18. storočia. Rakúsky cisár Karol III. nemal mužského potomka, a tak sa rozhodol pre zmenu nástupníckeho práva tak, aby sa po ňom mohla stať cisárovnou jeho dcéra. Urobiť to doma nebol pre absolutistického panovníka problém. Do dejín to vošlo pod názvom Pragmatická sankcia. Bolo ale potrebné, aby ju uznali aj vtedajšie európske mocnosti. Karol mal vtedy takú autoritu, že mu to prisľúbili. A svoje sľuby záväzne potvrdili i v medzinárodných zmluvách. Jeho vojvodca Eugen vtedy veľmi presne poznamenal: „Dvestotisíc bodákov platí viac, než prísahy všetkých európskych panovníkov.“ A to sa po roku 1740, keď Karol náhle zomrel, potvrdilo. Mocného cisára už nebolo a zrazu sa rozplynuli aj garancie jeho panovníckych „bratrancov“. Karolova mladučká a neskúsená dcéra Mária Terézia musela hľadať tie bodáky. Aj u uhorských veľmožov na sneme v Prešporku (dnešnej Bratislave) v septembri 1741. Našla, a svoje nástupníctvo obhájila. Myslím si, že je to odkaz aj pre všetkých súčasných mierotvorcov, ktorí si myslia, že čas bodákov už pominul. Odkaz z histórie, ktorej súčasťou boli aj naši pra-pra dedovia by sme mali brať vážne.