Jadrové vydieranie je vážna vec. Ale ustupovať mu, nie je riešením. Dobre si pamätám, keď sme boli malí, chodievali k nám na dvor bandy veľkých chlapcov, a často od nás všeličo chceli. Zväčša to začínalo tak, že ten najsilnejší prišiel, zaťal päsť a výhražne sa opýtal: “Vidíš tú ruku?” a pokračoval, aby sme mu dali to, či ono, inak dostaneme “nakladačku”. Kto tomu podľahol, ustúpil, tak si mohol byť istý, že zajtra ten lupič príde znova. Jedinou správnou odpoveďou bolo: “No tak to skús!” Ak boli sily zhruba vyrovnané, tak lúpežníci odtiahli. Ale i keď boli silnejší a pustili sa do nás, aj ak sme bitku napokon prehrali a oni získali svoj lup, druhýkrát už neprišli. A už vôbec nie, ak sme sa na to potom už pripravili. Svet je samozrejme zložitejší, ako bol náš dvor. Ustupovať požiadavkám predátora však i na tomto “veľkom dvore” bude mať so železnou logikou za následok, že zajtra príde s novými požiadavkami. Jadrové zastrašovanie je vysoká karta, ale hrá predovšetkým na strach. Nie na použitie týchto zbraní. Tie, ak sa raz niekto rozhodne použiť, odpáli ich bez varovania. Tu je najlepšou odpoveďou nebáť sa, neustupovať, a zároveň urýchlene budovať účinné protiraketové systémy.