V pondelok som sa stretol s dvoma mojimi priateľmi, ktorí svojim pričinením veľkým dielom prispeli k tomu, že dnes žijeme v slobodnej spoločnosti. Sú to skúsení muži a ich úsudok si veľmi vážim. (Len na okraj pripomínam, že to nie sú kresťanskí demokrati. K tým sa ešte vrátim pozajtra.) V diskusii sme mimo iného dospeli ku konštatovaniu, že súčasný verejný život, a to nielen na Slovensku, ale v prakticky v celom demokratickom svete, sa dramaticky mení. Vulgarizuje a upadá. Stále silnejšie sa presadzujú rozliční extrémisti, eskamotéri slova i činu a štandardná politika je v hlbokej defenzíve. „A už sa to asi nikdy späť nevráti,“ konštatoval jeden z mojich spolubesedníkov. Lenže všetci traja máme politické zápasy radi, a preto sme sa napokon svorne dopracovali k tomu, že sa tomu nepoddáme a nechceme ani rezignovať. Odvtedy nad tým už niekoľko dní premýšľam.
Myslím si, že naša západná civilizácia je naozaj v kríze. A už sa asi fakt nevráti do stavu, v ktorom bola pred ňou. To ale neznamená, že sa teraz máme všetci prispôsobiť, kliať, klamať a priťahovať pozornosť voličov (poslucháčov, divákov, čitateľov, či kohokoľvek) servilným podlizovaním, alebo dokonca nenormálnym správaním sa. Ale je asi dobre si uvedomiť, že tá politika, ktorú nazývame štandardnou, zaspala na vavrínoch. Vytvorila si mechanizmy, o ktorých si začala myslieť, že sú zárukami, ktoré systémovo už nikdy nepripustia, aby sa naša demokracia zvrhla. Jej nositelia spohodlneli a stratili schopnosť hovoriť priamo. Vyprchala z nich sila. A tak sú tu okamžite naporúdzi mnohí, ktorí ich usvedčujú z toho, že jedno hovoria a iné robia. Neraz nie celkom nepravdivo. A vyvodzujú z toho zdanlivo logický záver, že všetka tá ich demokratická rétorika je iba pokrytecká hra, aby zakryla skutočné sebecké zámery jej nositeľov. Hlasy tých, čo takto argumentujú, sú v Európe i v Severnej Amerike stále silnejšie a politicky mocnejšie. Vo viacerých krajinách vyhrávajú voľby. Je to nezadržateľný vývoj? Zdá sa, že áno. K tomu sme v podstate dospeli aj v pondelkovej debate.
Ibaže ten vývoj tým nebude končiť. Práve naša západná civilizácia drží už po tisícročia dejinnú iniciatívu tým, že sa nikdy nevracia späť. Defenzívne postoje prekonáva svojimi dvoma obrovskými spôsobilosťami: bola napokon vždy schopná sa učiť a bola vždy pripravená predovšetkým o najdôležitejšiu politickú hodnotu, o slobodu napokon aj bojovať. Na jedno i na druhé je ale potrebná jedná základná vlastnosť: odvaha. Pretože civilizačné učenie sa znamená predovšetkým reflexiu vlastných chýb. Iba tak ich prekonáme, keď si ich pripustíme, a keď sa z nich poučíme, aby sme ich neopakovali. Na to treba odvahu. Pretože pripustiť si chybu, to využijú všetci naši nepriatelia. Okamžite. Takže v politike sa naozaj učiť, bude vždy vyžadovať odvahu čeliť všetkým, čo nám preto pôjdu po krku. Ale veľkí štátnici to vždy dokázali. Mali tú odvahu.
Slobodná spoločnosť vždy bola a vždy bude tŕňom v oku všetkým protivníkom slobody. Zvnútra i zvonka. Nedá sa vybudovať akýsi obranný val, ktorý nás zbaví potreby o zachovanie slobody bojovať. Vinie sa to celými dejinami. Len zmäkčilí muži a ženy tu kľučkujú. Čím viac budú ustupovať, hľadať spôsoby, ako sa vyhnúť tomuto boju, tým horšie sú vyhliadky slobodnej spoločnosti. Dejiny našej civilizácie sú zdrojom veľkého poučenia: i zbabelosti i dravosti tých, čo ju dobýjali, ale i odvahy a statočnosti mužov a žien, veľkých politických vodcov, ktorí za slobodu dokázali bojovať. V každej kríze sa takí napokon nájdu.
A som presvedčený, že i v tej súčasnej sa na obzore najbližších rokov takí črtajú. Myslím si, že jedného už vidím. (O tom zajtra)