Vystúpenie z príležitosti 125.výročia narodenia generála Rudolfa Viesta v Revúcej

RevúcaVážená pani primátorka, generáli, vojaci, milé dámy a vážení páni,

stretávame sa presne v deň, keď sa pred 125. rokmi v tomto slobodymilovnom  slovenskom meste narodil neskorší generál československej armády Rudolf Viest. Jeho životný príbeh i jeho statočnú smrť v zápase proti nacistickej tyranii si pripomíname nielen preto, aby sme mohli byť hrdí na našich predkov a na vlastné dejiny. I to by malo veľký význam, ale pozerať len do minulosti by bolo málo. Pre nás dnes, v roku 2015, by táto príležitosť mala byť predovšetkým povzbudením pre zápasy, ktorých účastníkmi sme my, v súčasnom svete.

Dve svetové vojny, v ktorých Rudolf Viest bojoval sa stali súčasťou dramatických zmien usporiadania vzťahov medzi národmi našej planéty. Boli krvavým dôsledkom nenávisti, bezohľadného presadzovania skupinových záujmov, fanatizmu, a treba povedať, že i hlúposti a podceňovania mnohých tých, ktorí týmto tragédiám mohli zabrániť, keby boli reagovali včas a primerane.

Ani my dnes nežijeme v pokojnej dobe. Všetky spomínané neresti, ako i podceňovanie nebezpečenstva, ktoré viedli v minulom storočí k svetovým vojnám, jestvujú i v súčasnom svete. Asi každému je už jasné, že sa nachádzame v epoche, keď sa znovu tvárnosť zeme zásadne mení. A pre život národov, i tohto nášho pod Tatrami, je zásadne dôležité, ako sa budeme v tejto dobe správať. Či si dokážeme zobrať k srdcu poučenie z histórie, a i z príbehu osobnosti Rudolfa Viesta. Lebo i jeho pričinením sily nenávisti a fanatizmu napokon netriumfovali.

Myslím si, že obrana pred každým skutočným nebezpečenstvom sa musí začínať v mysli. Nie spoliehaním sa na zbrane, či pevné múry, ploty, pevnosti. Alfou a omegou skutočného odporu voči tomu, kto si vybral násilie a konfrontáciu, je odvážny duch. Bez odvahy sa nedá brániť voči žiadnemu agresorovi. Pevnosť ducha je dedičstvom našich najväčších synov a dcér z minulých zápasov, generála Viesta nevynímajúc.

A práve z takejto mentálnej sily by mali vychádzať tri najdôležitejšie prvky, ktoré sú spôsobilé ochrániť to úžasné civilizačné dedičstvo, ktoré sme prebrali po našich predkoch. Brániť a rozvíjať ho nielen dnes, ale v každej dobe. Je to otvorenosť, realizmus a odhodlanosť k osobnému nasadeniu.

Otvorenosť súvisí s vnútornou slobodou ľudského ducha. Iba otvorenosť životu, novým ideám a novým ľuďom posúva ľudské poznanie a schopnosti dopredu. Každé uzavieranie sa, izolácia, kruhová obrana pred všetkým, čo prináša život, vedie napokon k oslabovaniu, degenerácii a odumieraniu. Preto nemám obavu o budúcnosť slobodného sveta. V ňom ľudia vždy vymyslia niečo, čo ho ochráni i pred najväčšími nebezpečenstvami. Azda si niekto vážne nemôže myslieť, že budúcnosť môže patriť niekomu tak fanaticky netvorivému, ako je Islamský štát? Alebo zatrpknutej bývalej veľmoci? Veď všetko, čím sa zdajú byť silnými, vymyslel niekto iný. Krutosťou možno spôsobiť veľa nešťastia, ale nedá sa ňou poraziť odvážny a slobodný tvorivý ľudský duch. Preto sa nebojme nových myšlienok, ale ani nových ľudí. Tých, čo prichádzajú v mieri, a v nádeji po lepšom, dôstojnejšom a slobodnejšom živote. Všetko nové prináša nielen nové problémy, ale hlavne nové príležitosti.

Ak ale hovorím o tom, že nemám obavu o budúcnosť slobodného a otvoreného sveta, to neznamená, že k nemu automaticky budeme vždy patriť aj my. V tomto živote si je každý tvorcom svojho šťastia. Nikto nás nenúti zdieľať jeho hodnoty. Ale mali by sme si byť vedomí, aké sú naše skutočné alternatívy. A pri tom by mal nastúpiť realizmus. Veď si azda nemyslíme, že v tomto svete môže niekto stáť nad všetkým, a žiť si nezávisle od každého. To nejde. Je veľkým požehnaním, že si spojencov môžeme vyberať podľa svojej vôle. A je realistické, ak si vyberieme takých, čo majú potenciál v zápasoch tejto i budúcej doby, napokon vyhrať. Nie pre silu svojich zbraní, ale pre schopnosť prichádzať s novými vecami. Slovenská reprezentácia sa v roku 1939 vydala na milosť spojenca, ktorý bol nielen reprezentantom skutočného mravného zla, ale navyše bol to spojenec, ktorý zápas, čo rozpútal, napokon prehral. A pre svoju mentálnu obmedzenosť, ho ani nemohol neprehrať. Reprezentantom malého národa vtedy tragicky chýbal realizmus. I v tom nám príbeh Rudolfa Viesta môže byť príkladom. On rozpoznal toto nesprávne rozhodnutie v čase, keď sa z neho u nás propagandou a i svojimi vášňami zmanipulované davy nemúdro tešili.

Otvorenosť a realizmus v dobe, keď sa už rozpúta veľký zápas sú nutnou, ale nie vždy postačujúcou podmienkou na to, aby sa tento zápas napokon skončil dobre. Ono to chce i to najťažšie. Osobné nasadenie. I v našom každodennom živote to tak býva: tie skutočné zápasy za nás nemôže vybojovať niekto iný. Veľmi si vážim mužov, a i ženy, ktorí vstúpili do ozbrojených síl našej vlasti a sú pripravení za ňu aj položiť život. Ale zďaleka nestačí, ak je to iba akási profesionálna skupina zopár ľudí, čo za to poberajú žold. Obrana domoviny, ochrana našich rodín, našej vlasti, musí byť vecou každého. Sú chvíle, keď to bez toho nejde. A práve tu je príklad veľkého syna z Revúcej, najsilnejším. Nielen odporoval, nielen organizoval, ale priamo vstúpil i do zápasu, ktorý ho napokon stál život. Ako si vo svojich spomienkach poznamenal slová britského ministerského predsedu Winstona Churchilla z jeho rozhlasového prejavu 21.augusta 1940, teda v čase, keď Veľká Británia niesla celú ťarchu vojny s Nemeckom sama: „Smrť a zničenie znamená menej ako hanba z nesplnenej povinnosti.“

Treba zdôrazniť, že to, čo vnímal generál Rudolf Viest ako základnú povinnosť voči svojmu národu, to naplnil vrchovate. Nech je to povzbudením pre nás i do zápasov našej doby!