Rozklad štátu, narastajúce zadlženie, strata dôvery západného sveta voči Slovensku a nepripravenosť štátu i obyvateľstva na vojnu spôsobili za uplynulých dvadsať rokov predovšetkým štyri Ficove vlády. Ale istý, nie celkom zanedbateľný podiel na tom má aj obdobie Matovičovej vlády. Aby tu mohla vzniknúť po budúcich voľbách nová, silná a cieľavedomá vláda, ktorá našu vlasť vyvedie zo stavu, v ktorom sa nachádza dnes, tak je treba sa na to náležite politicky a odborne pripravovať. Nezostáva na to veľa času, a ak sa tento čas premrhá, úpadok bude pokračovať ďalej, asi bez ohľadu na to, kto ho bude administrovať.
A tu stojí opozícia pred ťažkou politickou úlohou. Bude musieť začať hľadať spoločnú reč v rámci celej zostavy súčasných parlamentných opozičných strán. Zdôrazňujem slovíčko „celej“. Z dvoch dôvodov. Jednak preto, lebo i keby to opozičným stranám vyšlo v zúženom formáte bez Matoviča, o čo sa očividne snaží, tak bude po voľbách ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Fico i Matovič sú v opozícii neúnavnými bojovníkmi a dokážu zdiskreditovať každú vládu ešte predtým, než by si to svojimi činmi spôsobila sama. Ale hlavne preto, lebo dlhodobé výsledky volebných preferencií ukazujú, že bez Matoviča to nepôjde. Jeho pozoruhodná schopnosť oslovovať i ľudí, ktorých ostatné opozičné strany osloviť nevedia, prináša ovocie. Nebolo by realistické čakať, že sa to nejakým zázrakom zmení. Oveľa múdrejšie by bolo začať sa rozprávať. A povedať si dopredu, aké reformy Slovensko potrebuje, a na akých sa dokážeme v takej širokej zostave zhodnúť. Toto je poctivá politická práca i medzi partnermi, ktorí sa nemusia mať radi, ale sú si vedomí, že je to súčasť ich služby štátu.
Jedným z dôvodov, ktoré spôsobujú úpadok našej domoviny je totiž aj prax opozičných politických strán od pádu Radičovej vlády. Svoj politický čas v opozícii využívajú výlučne na to, aby uspeli v najbližších voľbách, a čo bude po nich, to sa potom uvidí. Výsledkom je, že ak uspejú vo voľbách, nie sú schopné potom efektívne spoločne vládnuť. Vláda po roku 2020 bola toho odstrašujúcim príkladom. Alebo v sebe živia tiché pokušenie, že keď sa objaví realita hlasovania občanov, tak sa dohodnú s niekým, na koho doteraz nemali dobré slovo. Teda s niektorou zo strán z druhej strany barikády. Lenže milí priatelia, takej strany nebolo v roku 2023 a taká sa len tak nezjaví ani po voľbách budúci rok. V rozorvanej slovenskej spoločnosti sa dnes strieľa slovami najväčšieho kalibru (zatiaľ našťastie len slovami), stranícky zápas sa kriminalizuje a nejestvujú tu ani najmenšie predpoklady, že by bolo možné to do najbližších volieb zmeniť. Nemyslím si, že je to pre našu dlhodobejšiu budúcnosť dobre, ale zmeniť tento vzorec, a hľadať politiku nejakého širšieho konsenzu a znižovania vnútropolitického napätia, to sa za niekoľko mesiacov do najbližších volieb nebude dať.
Politická stratégia musí sledovať hlavný účel. Tým sú reformy nevyhnutné k tomu, aby sa Slovensko dostalo zo svojho úpadku. A skutoční stratégovia sa nesmú nechať ovplyvňovať ani svojou ješitnosťou, ani svojou ctižiadostivosťou, ani svojimi averziami, alebo dokonca pomstychtivosťou. Zmeniť prístup k Matovičovi je, podľa mňa, pre ostatné opozičné politické strany strategickou nevyhnutnosťou. Nie po voľbách. Ak to neurobia čo najskôr, tak budú po voľbách čeliť realite, na ktorú nebudú pripravené. A dopadneme zasa tak, ako to vraj hovorieval niekdajší ruský premiér Černomyrdin.