Chvíľu som včera pozeral politické debaty. Hovorilo sa v nich takmer výlučne o veciach, ktoré patria k záujmom politických strán. Ich pozícií v súčasnom mocenskom usporiadaní. O prípadných výmenách ministrov, úvahy o niektorých možných zmenách pravidiel pre voľby, či o dĺžke volebného obdobia. Všetci síce neustále zdôrazňujú, že im ide hlavne o ľudí, ale keby to bola pravda, tak by mali hovoriť o tom, čo je pre budúcnosť nášho ľudu, teda všetkých nás, naozaj životne dôležité. Ako prekonať ten postupujúci rozklad štátu, v ktorom prestávajú fungovať i bežné veci? Ako vyviesť slovenské hospodárstvo z úpadku, aby nielenže neskrachovalo, ale aby sa státisícom ľudí oplatilo poctivo podnikať a pracovať? Čo bude nevyhnutné urobiť, aby sa Slovensko dostalo z medzinárodnej izolácie? Aby bolo zasa jasné, kto sú naši spojenci, a aby nám naši spojenci znovu začali dôverovať. A napokon i chúlostivá, ale bohužiaľ aktuálna a dramaticky potrebná téma: čo budeme robiť, keď sem priletia nejaké drony a rakety? Ako sme pripravení na to, ak sa súčasný zákon džungle v medzinárodných vzťahoch dotkne i nás? O tom som bohužiaľ v tých debatách hovoriť veľmi nepočul.
Róbert Fico veľmi dobre vie, že odpovede na tieto otázky sú naliehavo potrebné. Ibaže za ostatných dvadsať rokov tieto odpovede nielenže nehľadal, ale hlavne jeho zatiaľ necelé štyri vlády spôsobili, že vôbec existujú. I on ale dnes nastoľuje vážnu tému energetického prežitia Slovenska. Iste, môžeme mu hádzať o hlavu, že čo robil doteraz. A že ťažko môže očakávať, že mu dnes niekto na západ, či na východ od nás v tom bude s radosťou pomáhať, keď sa postupne rozhádal so všetkými okrem Orbana, ktorého predstavy o budúcnosti nášho regiónu nie sú pre Slovensko veľmi povzbudivé. Ale výčitky Ficových súperov budúcnosť samozrejme nevyriešia a ja by som rád videl, že tu jestvuje alternatíva, ktorá bude mať jasno práve v tom, ako budú riešiť budúcnosť.
Ide o naše prežitie, zďaleka nielen o body v prieskumoch verejnej mienky. Od primitívnych úvah o koalíciách, ktoré by mali reagovať iba na nejaké účelové zmeny volebného zákona, by sme sa mali konečne mentálne preorientovať na spojenectvá utvorené na riešenie vecných, a hlavne tých kľúčových problémov našej vlasti. A áno, ak by sa dokázala sformovať koalícia, ktorá predloží Slovensku svoju víziu reforiem, takých, čo dajú odpovede na životne dôležité otázky, ktoré pred nás kladie život, tak za ňou potom pôjdu aj voliči. O tom by mali opozičné strany rokovať medzi sebou, a hlavne o tom by mali nahlas a verejne hovoriť pred frustrovaným ľudom našej domoviny. Nie o svojej ideologickej identite, a ani o straníckych pletkách, alebo o primitívnych hádkach v parlamente, týkajúcich sa nejakého úradu. Nepotrebujeme sa stále iba pohoršovať, ako zle to robí súčasná vláda. Potrebujeme nádej, že to niekto bude vedieť lepšie. A tá nádej sa objaví iba vtedy, keď budeme vidieť, že môže mať reálny základ. A tu nevymyslíme nič prevratné, len to, čo sme si vyskúšali v čase, keď sa Slovensko stalo európskym tigrom. Volá sa to spolupráca na budúcom, spoločnom programe.