Päťdesiate šieste výročie invázie do Československa je tiež príležitosťou na zamyslenie nad tým, čo sú slabiny kremeľského imperiálneho konania, ďalej nad tým, ako sme ich vtedy nedokázali využiť, a napokon hlavne nad tým, ako by sme sa pred touto nebezpečnou, rozpínavou politikou mohli účinnejšie brániť.
Po prvé, je až zarážajúce, ako málo v moskovskej politickej centrále vedeli o tom, aká je reálna situácia u nás. Svoje rozhodnutie opierali o surovú silu. Ale ako kedysi poznamenal Talleyrand Napoleonovi: „Sire, s bodákmi sa dá urobiť všetko, len sa nedá na nich sedieť.“ Rusi nemali pripravené realistické politické riešenie. Ich rigidný vzorec akejsi paralelnej robotnícko-roľníckej vlády im zlyhal. Jednoducho preto, lebo s ním nesúhlasil prezident, ani stále ešte uznášaniaschopné torzo legitímnej vlády, a napokon i samotní protagonisti, s ktorými bol Kremeľ dohodnutý, pustili do gatí. Moskovskí tvorcovia politiky nevedeli odhadnúť reakciu verejnosti, v podstate nemali v zálohe nič, ich jedinými figúrkami, s ktorými vedeli hrať, boli tanky. Presne tak, ako sme to pred dvoma a pol rokmi mali možnosť vidieť po vpáde do Ukrajiny. Déjà vu.
Po druhé, politické riešenie sme im napokon ponúkli my. Teda Gustáv Husák. Ako vo svojich spomienkach píše neskorší dlhoročný federálny premiér, na takzvané moskovské rozhovory ho dva dni po invázii vyslala legitímna československá vláda. Hneď v úvode síce tlmočil jej stanovisko a odmietol okupáciu ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy ako nelegálnu. Ale potom „po zložitých diskusiách dospel k záveru, že nie je iné východisko, než dosiahnuť nejakú kompromisnú dohodu. Bolo jasné, že vojská z našej krajiny zajtra nikto nestiahne.“ (Lubomír Štrougal: „Paměti a úvahy“, Nakladatelství Epocha, Praha 2009, str.196). Ako podobne dnes takzvaní „realisti“ uvažujú o častiach ukrajinského územia, ktoré zabrali Rusi! Napokon, my starší si pamätáme, že po návrate našej delegácie sa začalo skloňovať slovné spojenie „musíme pochopiť politickú realitu“. Sovietske okupačné vojská tu zostali až do roku 1991. Viac, ako dvadsať rokov. Taká to bola kompromisná dohoda! Nedôstojná. Urobila z našej vlasti vazalský štát. Lenže, aké boli iné možnosti? Jednu nám ukazujú naši východní susedia už dva a pol roka. Bolestnú a nevieme, ako skončí.
Takže napokon po tretie, čo s tým, aby sme s týmto Damoklovým mečom nad našimi hlavami nemuseli žiť stále. Nejestvuje žiadna pohodlná odpoveď. Nestačí sa spoliehať, že možno nepôjdu. Ba nestačí sa spoliehať výlučne na spojenecké záväzky. Musíme predovšetkým budovať vlastnú ozbrojenú a morálnu silu. Izrael je rozlohou o polovicu menší ako Slovensko, jeho obyvateľstvo je rozdelené, ale od svojho vzniku účinne čelí obrovskej prevahe štátov a po zuby ozbrojených teroristických sietí, ktoré ho chcú vymazať z mapy sveta. Za osemdesiat rokov sa im to nepodarilo, lebo židovský štát sa nikdy nespoľahol na pohodlné riešenia. I my potrebujeme inteligentnú a prezieravú politiku, ktorá bude vychovávať národ k odolnosti a k odvahe. Normalizátori nám dvadsať rokov vtĺkali do hláv dokument s názvom Poučenie z krízového vývoja po XIII. Zjazde KSČ, ktorým sme sa mali uspokojiť s tým, že nás nechali síce nedôstojne, ale žiť. Skutočným poučením z roku 1968 by ale mala byť dejinná skúsenosť, že v rozbúrenom svete prežijú aj málopočetné národy, ale musia byť silné. A podľa toho konať.