Písal som tento týždeň aj o Rusoch. Aby sme ich nehádzali všetkých do jedného vreca. Stretol som sa však s viacerými reakciami, že tí, čo za niečo stoja, sú už dávno na Západe. Podľa nich sú dnes u všetci v Rusku zmanipulovaní, neschopní vlastného myslenia, a vraj aj prieskumy to preukazujú. Aby sme však neboli príliš pyšní! Ako by asi vyzerali prieskumy v roku 1975 alebo ešte aj 1988 u nás? A to tu zďaleka nebola taká brutálna represia, ako je dnes v Rusku.
Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 prišli do Federálneho zhromaždenia ČSFR na návštevu členovia amerického Kongresu. V našom výbore sme im farbisto hovorili o masovom vystúpení ľudu pred rokom. Už sme mali komunistov po krk. Jeden kongresman sa potom ale celkom logicky spýtal: “A prečo ste ich volili?” Už ani neviem, čo sme im vtedy povedali, ale tých 99,91% hlasov, ktorými voľby čo voľby prechádzali komunistickí kandidáti, nás dosť pálilo. Čo na tom, že iné možnosti neboli? Američan mal pravdu, nemali sme ich voliť.
Ja som sa pri posledných voľbách v 80.rokoch odvážil nevoliť ich. Raz, Som síce na to trochu hrdý, ale predtým som bohužiaľ chodil. Tentokrát som sa vzoprel a čakal som, čo sa stane. Všetci ma strašili a pripomínali mi príbehy z dávnych rokov. A viete, čo sa mi stalo vtedy? Nič. Nikto mi nikdy nič nevyčítal. Z roboty ma nevyhodili. Akoby o tom ani nevedeli. Predstavte si tú hrôzu! Oni (komunisti) už ani tú represiu nepotrebovali. Po všetkých tých skúsenostiach, procesoch a perzekúciách z 50.rokov, z invázie roku 1968 a následných normalizačných previerkach, sa mohli spoľahnúť na to, že už si netrúfneme.
Neviem, čo si o nás vtedy pomyslel americký poslanec. Možno to, čo si dnes mnohí naši sebavedomí priatelia u nás, žijúci v pokoji a slobode, myslia o Rusoch. A predsa, my, čo sme tu žili vtedy vieme, že tu bolo vždy veľa cenných ľudí, ktorí boľševickým lžiam ani na sekundu neuverili. Pracovali, tvorili, živili svoje rodiny a čakali, kým to všetko pominie. A áno, neupozorňovali na seba. Mnohých trápilo, že to nebolo dôstojné, ale potrebovali žiť, vychovávať deti, a preto by sa v prieskumoch, ako odporcovia režimu neobjavili. Bojovníkov, ktorí sa pustili otvorene do boja proti komunistom bolo vtedy málo, žalostne málo aj u nás. Tak, ako sa nám to zvonka zdá dnes v Rusku. Skúsme im rozumieť! Nie tým vydriduchom, ktorí si ich podrobili, vedú vojnu a zabíjajú ľudí. Rozumieť by sme mali nielen obetiam na Ukrajine, ale aj obetiam utláčaného národa v Rusku. Ešte sa nám to zíde. A okrem toho, trochu pokory nám neuškodí.