Konflikty sú hybnou silou spoločnosti, ale nie akékoľvek

Trochu som sa zamyslel a porovnával to, čo vidíme teraz, s tým, čo som v politike zažil pred časom. Konflikty boli vždy. Dnes už s úsmevom spomínam, ako predseda koaličnej strany a parlamentu hlasoval za opozičný návrh na vyslovenie nedôvery koaličnému partnerovi a predsedovi vlády. Vtedy sa určite viac rokovalo. Dzurinda v tom mal neskutočnú výdrž. Ale ani on sa konfliktom nevyhýbal. Myslím si, že bez nich sa ani nedá napredovať. Spoločnosť bez tohto napätia, bez hádok a polemiky speje k energetickej smrti. Toto nám asi nehrozilo, a nehrozí určite ani teraz. Iste, bolo by skvelé, keby sme diskusie a i napätia spôsobené rozličnými predstavami a záujmami dokázali zvládať kultivovane, a ak to už nedokážeme, tak aspoň bez násilia. V tom sú tie dnešné hádky o dosť vulgárnejšie. Ale to nie je ten zásadný rozdiel. Dnešný problém teda nie je v tom, že sa hašteríme. Trochu je v tom ako. Ale zásadný rozdiel je v tom, o čo sme sa kedysi medzi sebou ruvali my, a o čo sa bijú vodcovia národa dnes. Musím po rokoch konštatovať, že moji kolegovia, i tí, s ktorými sme nesúhlasili, boli vzdelaní ľudia. Ich návrhy mali hlavu a pätu. A keď s nimi prichádzali, uvažovali aj o ich dôsledkoch. I keď sme často s nimi nesúhlasili a prichádzali s inými. Ale toto, čo sa predkladá do politickej diskusie dnes, to je čosi príšerné. Česť výnimkám. Neviem, či sa najdôležitejšou otázkou našej národnoštátnej budúcnosti nestane, ako vrátiť do verejného života kompetentných ľudí? Bez toho sa utopíme v bratovražednej vojne (zatiaľ hádam iba slovnej) o stále väčšie sprostosti. A voči reálnym výzvam doby budeme stále slabší.