Mnohí moji priatelia sú dnes vydesení z toho, čo v tomto období robí opozícia. Podľa viacerých z nich ľavica obsadila Slovensko nadobro a nevidno ani svetielko na konci tunela. Všetkým týmto vravím, aby neprepadali panike. Je iba rok po voľbách a slovenská politická scéna potrebuje strategické zmeny. Tie sa neudejú zo dňa na deň. A nerodia sa v akademickom prostredí, ale v zápase. Ich podobu overia až budúce parlamentné voľby. A tie budú o tri roky. Preskupovanie napravo od stredu je preto v týchto mesiacoch ešte celkom prirodzené a isté zárodky strategických iniciatív sa v nich už črtajú. Je ich viacero, tak ako je viac i tých, čo majú ambíciu zdvihnúť zástavu novej pravicovej politiky. Vyhrá ten, čo bude mať pevné nervy, jasnú stratégiu, jej zodpovedajúcu taktiku a odvahu presadiť zmeny, nielen u druhých, ale aj u seba.
Pravica sa stane znovu alternatívnou politickou silou iba ak sa vymaní z osídiel zotrvačnosti. Je celkom prirodzené, že v prvom roku volebného obdobia sa každý usiluje tak trochu hrať na seba. Veď každé preskupovanie je aj výzvou. Kým bojovníci bojujú, nádej žije. Najhoršie by bolo, keby sa opozícia nechala vládou podplatiť drobnými ústupkami či výhodami, a potom čakala na zázrak. To by bol začiatok dlhdobej éry vlády jednej strany.
Preto to, čo niektorí nazývajú trieštením sa pravice, je zároveň aj hľadaním jej novej podoby. Lebo ešte raz zdôrazňujem, ak má pravica byť znovu strojkyňou spoločenských premien, musí byť pripravená k zmenám predovšetkým ona sama. Práve v týchto mesiachoch sa objavujú zárodky nových strategických iniciatív. Zreteľné sú v súčasnosti tri. Ľudová platforma tradičných pravicových strán, pokus strhnúť pravé spektrum do nového formátu Lipšicovej strany a alternatíva akejsi politiky bez štandardných politických pravidiel, ktorú už dlhšie a veľmi obratne koncipuje Igor Matovič. Bez akejkoľvek stratégie zostali zatiaľ Sulíkovi liberáli.
Keby sme vychádzali zo súčtu odhadov prieskumov verejnej mienky, najsilnejšou pravicovou iniciatívou je Ľudová platforma. Jej vyhlásenie a udržiavanie je od volieb v podstate jediným krokom KDH, SDKÚ a Mostu, ktorý má strategický charakter. Aby sa však stala reálnou politickou alternatívou, to však samozrejme nestačí. Predovšetkým, Ľudová platforma nesmie byť iba kulisou na zastieranie starej, rigidnej reality štandardných politických strán a ich záujmov. Ľudová platforma bude úspešnou strategickou iniciatívou len ak z nej bude pravicový volič cítiť odvahu meniť nielen Slovensko, ale aj seba. Nesmie zostať iba formálnym zoskupením troch starých strán bez schopnosti sebareflexie a chuti čokoľvek meniť. Ak tento mentálny problém Ľudová platforma zvládne, stane sa mocným jadrom budúcej alternatívy voči ľavicovému vládnemu monolitu.
Rozklad pravicovej politiky, ktorý vyústil do predčasných volieb minulý rok, celkom logicky nastolil tému zásadného „preformátovania“ pravice. Túto vlajku zodvihol Daniel Lipšic. Jeho Nová väčšina je ďalšou strategickou iniciatívou napravo od stredu. Dôsledne opozičnou. Nestala sa však väčšinou. A to ani v pravici. Ešte chvíľu môže bojovať na dvoch frontoch, proti Ficovi i proti „starej pravici“, ale ak má v druhej polovici volebného obdobia vzniknúť stratégia, ktorá bude mať voči vláde reálnu nádej na úspech, bude to iba vtedy, ak „stará“ i „nová“ nájdu k sebe cestu. Obom by to prospelo.
Stratégia nepolitickej politiky, založenej na trefnej kritike všetkého, čo sa ľuďom nepáči, nie je ničím novým. Je účinná pre tých, čo sú jej nositeľmi, avšak neprichádza so žiadnym konceptom skutočných spoločenských premien, a spravidla nevedie ani k náprave toho, čo kritizuje. V skutočnosti posilňuje pozíciu vládnej politiky, pretože sa vlastne ani netvári, že by dokázala vládnuť sama.
Sulíkova SaS sa dostala do izolácie. „Stará“ pravica ju viní za pád Radičovej vlády, „nová“ pravica sa teší, že sa jej rivalovi nedarí. Rád by som však svojim konzervatívnym pravicovým priateľom pripomenul, že od roku 1989 jestvoval len jediný reálny koncept premeny spoločnosti, a to bol koncept liberálny. To, že žijeme v slobodnej a otvorenej spoločnosti je výsledkom liberálnych reforiem, ktorých nositeľmi boli pravicové politické strany. I konzervatívne. Ani dnes nie je múdre prehadzovať cez palubu tradičného ideového spojenca iba preto, lebo sú aj veci, na ktorých sa nezhodneme. Ten, kto dokáže nájsť novú podobu spojenectva s liberálnou politikou, získa v zápase o strategickú iniciatívu rozhodujúcu prevahu.
Pevné nervy, jasná stratégia a odvaha presadiť zmeny, nielen u druhých, ale aj u seba, sú potrebné k tomu, aby sa pravica stala znovu silou, s ktorou budú jej voliči i jej protivníci znovu počítať. O to sa usilujme, a potom nemusíme mať obavy o budúcnosť!