Dnes je výročie jednej z najtragickejších samožertiev našej histórie: pred 53 rokmi sa pred pražským múzeom nad Václavským námestím polial benzínom mladý študent Jan Palach a zapálil sa. O niekoľko dní na následky rozsiahlych popálenín umrel. Nie, nebolo to len ako protest proti obsadeniu Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Bezprecedentnej agresii čelili českí a slovenskí obyvatelia a aj väčšina ich zástupcov najskôr veľmi statočne. Lenže po niekoľkých mesiacoch vzdor a odhodlanie sa začali vytrácať a presadzovať sa začalo heslo, že treba “prijať politickú realitu”. Tých, čo boli neochvejní bolo treba hodiť cez palubu a nahradiť ich tými, čo budú plniť požiadavky okupačných pánov v Kremli. Táto nastupujúca politická korupcia, ktorou sa za zdanlivo drobné ústupky kupovalo bezproblémové prežívanie, bola bezprostrednou príčinou Palachovej obete, a obetí aj ďalších dvadsať osem mladých ľudí, po celej našej vtedajšej vlasti. Spomeňme si na ne, a premýšľajme aj nad tým, či i my niekedy v zásadných otázkach “nehandlujeme” tak, ako to bolo potom počas dvoch desaťročí normalizácie! Lebo obete. z ktorých tá Palachova bola prvou, boli činmi, ktoré by mali burcovať aj po mnohých rokoch.