Trápi ma to. Možno je to len v mojej “bubline”, ale zdá sa mi, že atmosféra, v ktorej už dlhší čas žijeme, je akoby otrávená. I vinou politiky, ale nielen. Priveľa ľudí sa veľmi expresívne vyjadruje, že to tu nemajú radi. Hovoria o svojej domovine, o Slovensku, akoby bolo akosi prekliate. Akoby sme boli výnimočne zločineckým spoločenstvom ľudí. A každá tragédia, ktorá sa u nás udeje, tomu podľa nich dáva za pravdu. To ma veľmi trápi. Jednak preto, lebo to tak nie je, ale hlavne preto, lebo to, ako to je, a ako to bude, to predsa závisí predovšetkým od nás. Aj inde sa odohrávajú veľké ľudské tragédie. Organizovaný zločin, terorizmus, mafie, korupcia, to nie je predsa slovenský vynález. V rámci neľútostného politického zápasu si vykričíme kadečo. Pravdu, ale vo veľkej miere i nepravdu. Je to ale stále demokratický zápas. Zatiaľ. Sme v ňom ešte iba tovarišmi. Nemali sme veľa príležitostí v minulosti sa tomu učiť tak, ako mnohé iné národy. Ale i napriek omylom, slabostiam a zlyhávaniam, z celého postkomunistického sveta patríme skôr k tým šťastnejším. Tiež však platí: zatiaľ. Lebo ak budeme pokračovať v tom, že sa to tu nedá, tak sa to napokon ani nebude dať. Pamätám si veľmi dobre na tú ponurú atmosféru, keď vybuchovali autá a rozdávali sa politické léna. Stačilo spojiť sily a Slovensko sa načas stalo “tigrom Európy”. Dobehli sme všetky zmeškané vlaky a naši postkomunistickí priatelia sa chodili k nám učiť. Neklesajme na duchu, ale pracujme a bojujme o to, aby to tu bolo lepšie!