Politika ustupovania pred zlom umožnila Hitlerovi viesť svetovú vojnu

OLYMPUS DIGITAL CAMERAV týchto dňoch si pripomíname výročie kapitulácie hitlerovského Nemecka a konca druhej svetovej vojny v Európe. Je fascinujúce, že západná civilizácia, pre mnohých slabá či dekadentná, sa po počiatočných vojenských porážkach dokázala zmobilizovať a napokon zraziť po zuby ozbrojeného tyrana na kolená. Ale bolo potrebné, aby to trvalo tak dlho? A za cenu životov a utrpenia miliónov ľudí? Nebolo možné Hitlera zastaviť oveľa skôr a zabrániť mu rozpútať svetový konflikt? História samozrejme nepozná žiadne „keby“, pretože bolo iba to, čo sa stalo. Lenže ľudské rozhodovanie nie je osudovo predurčené. A preto má zmysel uvažovať i nad tým, čo priviedlo svet v tridsiatych rokoch minulého storočia do svetovej vojny. Nie kvôli intelektuálnej zábave, ale preto, lebo ani dnes nežijeme v pokojnom svete. A tak, ako vtedy, aj v našich časoch neraz zavierame oči pred tvrdou realitou násilia. Akoby to bol len nejaký kriminálny relikt, ktorý už do modernej spoločnosti nepatrí. Ibaže práve ustupovaním násilným požiadavkám Tretej ríše umožnili národy západnej civilizácie Hitlerovi rozpútať svetovú vojnu.

Násilie v mierumilovnom prostredí slobodných národov nemáme radi. Kultúrni ľudia by sa vraj mali zaobísť bez násilia. Môžu mať rôzne názory, rozličné záujmy, ale mali by vždy vedieť zvládnuť i konflikt nenásilne. Tolstojovská myšlienka neprotiviť sa zlu násilím ovplyvnila myslenie západnej civilizácie silnejšie, než by to jej autor pravdepodobne očakával. Napokon už kedysi na úsvite našej kultúrnej epochy Učiteľ z Nazaretu hlásal, že keď ťa niekto udrie po líci, nastav mu aj druhé. I nenásilný pád komunistického režimu v bývalom Československu akoby dával za pravdu hlasom, že agresora možno zastaviť aj inak ako železom. Čistou myšlienkou, vytrvalosťou, utrpením, ba dokonca i láskou k nepriateľovi.

Ibaže, bolo takouto metódou možné zastaviť Hitlera?

Iste, raz by bol Hitler zomrel aj keby nebol narazil na odpor. Ale koľko ľudí by zatiaľ skončilo v plynových komorách, pracovných táboroch, koľko národov by zotročil? Čo by sa stalo s veľkou duchovnou tradíciou európskych národov, keby žili niekoľko desaťročí v prostredí, kde by vládlo gestapo a vymývanie mozgov? Čiastočne my a generácie našich otcov a starých otcov sme zažili niečo podobné v komunistickom prostredí. A ani ono sa nepominulo len tak, pod tlakom štrngania kľúčov v novembri 1989. Pád komunizmu bol výsledkom tvrdého zápasu, neskutočného zbrojenia a pevného tlaku Spojených štátov v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Inak by k tomu nedošlo. A Pán Boh zaplať!

Ale nepozerajme iba do minulosti. Násilie je i v dnešnom svete. Azda si niekto myslí, že v Sýrii dnes jestvuje nejaké „tolstojovské“ riešenie? Alebo vari niekto verí tomu, že fajnový nenásilný kriminál dokáže prevychovať nórskeho netvora Andersa Breivika?

Kto nastavuje útočníkovi druhé líce, preukazuje veľkú mravnú silu. Prerušuje logiku roztáčajúcej sa špirály násilia a ponúka príležitosť nového začiatku. Je to veľkodušný a obdivuhodný postoj. Každý má naň právo, a čím viac ľudí sa k nemu dokáže vo svojom osobnom živote prepracovať, v tým lepšom svete budeme žiť.

Lenže my žijeme aj s inými ľuďmi. A tento svet je tak prepojený, že naše postoje a činy často ovplyvňujú osudy iných ľudí. Sme za nich spoluzodpovední. A ak dakto „vypáli“ nášmu bratovi, my predsa nemáme právo nastavovať agresorovi jeho druhé líce! To môže on, my sa ho máme zastať.

Ani moderný demokratický štát sa nesmie vzdať násilia. Ak to urobí, nechá svojich bezbranných občanov napospas ľuďom či skupinám, ktoré sa násilia štítiť nebudú, a budú ho využívať vo svoj prospech. Úlohou štátu je chrániť ľudí a verejný záujem. To sa nedá bez reálnej donucovacej moci. Čím viac sa bude rozkladať legitímna verejná moc, čím menej bude schopná vynútiť dodržiavanie pravidiel, tým bude v spoločnosti viac, nie menej násilia.

Preto som presvedčený, že ak by sme si mali prečítať historickú lekciu z obdobia, ktorého koniec si v týchto dňoch pripomíname, tak by to bol hlavne odkaz demokratickým vládam súčasného sveta, aby už prestali ustupovať tým dnešným Hitlerom. Čím prv ich zastavia, tým menej bude vo svete utrpenia. Či už je to v Sýrii, v Severnej Kórei, alebo Iráne, ale týka sa to účinného trestania teroristov a úkladných vrahov. Nejde o pomstu ani o odplatu. Ide o to, aby sme predišli ďalším obetiam. A aká je výzva, taká by mala byť aj odpoveď. So zlom sa nedá bojovať iba rečami a ani v rukavičkách.