Sú to zdanlivo celkom odlišné deje. Jeden, dramatický a krvavý sa odohráva v Egypte. Tam po masových protestoch armáda zvrhla prezidenta Mursího. Druhý prebieha u susedov. V Čechách sa polícia pustila do čistenia verejného života. I tam sa ona tvári, že robí len to, čo chcú ľudia. Začať konečne skutočný zápas s korupciou v politike. U susedov je to síce bez streľby, ale dôrazne, a tiež nie bez zbraní. Spoločného je však v oboch prípadoch viac. V Egypte i v Čechách sa ozbrojené represívne orgány rozhodli zobrať veci verejné do svojich rúk a riešiť na vlastnú päsť vážne veci tam, kde podľa ich úsudku politika zlyháva. V oboch prípadoch s nemalou podporou verejnosti. V obidvoch prípadoch možno konštatovať, že takzvané silové zložky štátu sa vymkli spod politickej kontroly a postavili sa nad ústavné orgány. Čo ako ušľachtilé ciele deklarujú, je to vážna vec, a treba jej venovať veľkú pozornosť. Zamatová revolúcia priniesla zhruba pred dvadsiatimi troma rokmi demokraciu Československu, a takzvaná arabská jar pred dvoma rokmi utvorila základ pre demokraciu v najľudnatejšej arabskej krajine, v starobylom Egypte. To, čo sa ale deje teraz, a to tak v Egypte, ako aj v Čechách, je veľkou skúškou samotnej podstaty demokratického usporiadania spoločnosti.
Žiada sa mi v tejto súvislosti najskôr konštatovať, že tento vývoj vonkoncom nevnímam ako izolovaný problém uvedených dvoch krajín. Tam sa to prejavilo brutálne a nepokryte. Ale i v iných demokratických krajinách môžeme pozorovať ako sa rozličné ich silové služby pokúšajú unikať účinnej politickej kontrole príslušných ústavných orgánov. Veď si len spomeňme na celý rad nejasných podozrení, dotýkajúcich sa činnosti spravodajských služieb. U nás sa už niekoľko mesiacov píše o podivných praktikách vojenského spravodajstva. Celý západný svet je šokovaný svedectvom bývalého agenta amerických tajných služieb o odpočúvaní spojencov. O postavení a úlohe silových orgánov v ruskej politike sa píšu hrôzostrašné veci. A zrejme je to všetko iba špička ľadovca. Niečo sa deje v demokratickom svete. Zdá sa, že politické elity tradičných slobodných krajín začínajú systémovo zlyhávať. Narážajú na nenávistný odpor veľkej časti stále aktívnejších voličov, ktorí čoraz intenzívnejšie spochybňujú samotné základy systému zastupiteľskej demokracie. Toto nemožno brať na ľahkú váhu! Lebo tento systém je založený na dôvere. Funguje iba vtedy, ak voliči dôverujú svojim zástupcom. Ak parlamenty zvolené týmito voličmi dôverujú svojim vládam. Keď je však v troskách práve tento základný vzťah, keď už prestáva ktokoľvek dôverovať komukoľvek, tento systém nemôže dlhodobo obstáť.
Ibaže nieto veľa príkladov pre iný, lepší systém. A tak sa to stáva vodou na mlyn pre pokušenie riešiť problémy spoločnosti tvrdou rukou. Presne toto stojí za pokusmi rozličných ozbrojených zložiek vymknúť sa spod kontroly ústavných orgánov. Ľudia, čo tomu tlieskajú, nedoceňujú skutočnosť, že takto postupne strácajú akýkoľvek dosah na správu verejných vecí predovšetkým oni sami. Pretože v demokratickom štáte politickú elitu vymeniť môžu. Chvíľu to trvá, ale dá sa to. I tá najcynickejšia politická moc vo fungujúcej zastupiteľskej demokracii musí kalkulovať s tým, že pravidelne predstupuje pred súd svojho ľudu. Vo voľbách. A musí prijať jeho ortieľ. Ak sa ale represívne služby vymania spod politickej kontroly, budú si robiť to, čo chcú ony. Bez ohľadu na výsledky volieb. Bez ohľadu na to, či vôbec nejaké voľby budú.
Čo však, ak sa ukáže, že politické elity pri riešení problémov spoločnosti zlyhávajú? Nie je dobre, ak to za ne rýchlo a efektívne vykonajú naši demokratickí pištoľníci? Je to vážne a nebezpečné pokušenie. Kým však jestvuje možnosť ústavného demokratického riešenia, kým možno reálne vymeniť politické vedenie štátu vo voľbách, tak je každé takéto použitie sily cestou do pekla. Je to cesta k zastrašovaniu, a napokon k odstraňovaniu samotných demokratických základov štátu. Iba tam, kde možnosť ústavnej a demokratickej výmeny politických elít už nejestvuje, tam je ring voľný. Osobitne, ak ide o režim, ktorý šliape po základných ľudských a občianskych právach. Len tam a len vtedy sa možno pohrávať s „vyšším princípom“, o ktorom písal český spisovateľ Jan Drda v súvislosti s atentátom na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Ale to šlo o nacistickú tyraniu v podmienkach svetovej vojny.
Slobodná spoločnosť by tomuto pokušniu mala odolať. Pretože represívny aparát demokratického štátu má chrániť slobodné zriadenie a jeho obyvateľov pred násilím a nezákonnosťou. Preto je to ozbrojená moc. Ona sama tu však nie je na to, aby rozhodovala o pravde, ani o tej politickej, tak ako sa spieva v starej českej trampskej pesničke. Lebo to už potom nie je demokracia.