Neúspechy môžu dakedy priniesť i veľmi užitočné a dobré ovocie. Môže sa tak stať ale iba vtedy, ak si ten, kto neúspech utrpí, dokáže uvedomiť vlastné chyby. Ak sa z nich poučí. Ak získa odvahu vyvodiť z nich závery pre svoje ďalšie konanie. V takom prípade môže i ten, kto nejaký zápas prehral, napokon zosilnieť a získať novú energiu do ďalšieho boja. Nesmie však rezignovať, ale nesmie prepadnúť ani lákavej výhovorke, že porážku mu spôsobili intrigy a fauly tých druhých. Ak podľahne paranoickému videniu sveta, bude stále slabší a nikdy sa nevzchopí. Toto by si mohla pravica uvedomiť po dlhých rokoch zápasu o generálneho prokurátora, ktorý ani nemohol skončiť inak, ako skončil. Nemá veľký zmysel nadávať na prezidenta, či na Fica, to, čo by naozaj pomohlo, je sebareflexia.
Zápas o generálneho prokurátora viedla pravica od počiatku amatérsky. A to už vtedy, keď vládla. Podliehala démonizujúcim mediálnym kampaniam. Tie z voľby šéfa prokuratúry ešte dlho predtým, než sa stala aktuálnou, urobili výlučne personálnu otázku. Akoby tento Vyšinského relikt stalinskej éry mohol fungovať dobre, ak tam bude „náš“ človek, a naopak, bude škodiť, ak sa tam zahniezdi dakto z druhej strany spoločenskej barikády. Pod vplyvom takéhoto videnia problému prokuratúry potom v plnosti časov, teda keď bolo potrebné uvažovať o novej voľbe jej šéfa, si vtedy vládnuca pravicová väčšina zrejme nie dostatočne pozorne prečítala ústavu a začala konať, ako keby tu bola iba ona. Lenže náš základný zákon hovorí, že šéfa prokuratúry vymenúva prezident na návrh parlamentu. A na to netreba výklad ústavného súdu, aby si prezieravý demokratický politik uvedomil, že presne toto je prípad, keď je nutné sa na návrhu dohodnúť. Ani prezident nemôže bez parlamentu, ale samozrejme, ani naopak. K takejto dohode však zjavne nedošlo.
Tak sa to začalo. Parlamentná väčšina si myslela, že prezidenta k podpore jej návrhu nejako ústavne dotlačí. Neviem, na čo sa spoliehala. Prezident pravda konal, či vlastne skôr nekonal, taktiež amatérsky. Ako školák, ktorý si myslí, že keď je ticho, je to lepšie, ako keby sa aspoň čosi pokúsil povedať. Výsledkom bol vleklý spor, do ktorého postupne zatiahli obe strany, ktoré sa mali dohodnúť, aj ústavný súd. Podarilo sa im takto oslabiť autoritu hneď niekoľkých ústavných orgánov.
Medzitým boli voľby, ktoré napokon ani nemuseli byť, spôsobila si ich práve pravicová väčšina. A o väčšinu prišla. Odovzdala ju Ficovi. Škoda plakať nad rozliatym mliekom, nie je to témou tohto článku, takže len konštatujme, že spor o generálneho prokurátora sa touto „drobnou“ zmenou rozloženia síl v štáte, dostal mocensky do kvalitatívne novej fázy. I takúto zmenu by si už spomínaný prezieravý demokratický politik mal všimnúť. Pravica však svoju stratégiu a taktiku v otázke šéfa prokuratúry nezmenila. Pokračovala v zápase „právnou cestou“, a spolu s prezidentom zahlcovala ústavný súd návrhmi. Viem si predstaviť, ako sa na tom bavil muž, ktorému nečakanými a zbytočnými voľbami zrazu padla takmer všetka moc v štáte rovno do náručia.
A keď ho to prestalo baviť, tak si proste urobil po svojom. A čo čakala pravica?
Ale najhoršie na tom je, že význam celého tohto zápasu umocňuje ponorková choroba, ktorou trpí väčšina tých, čo sa ich svet zúžil na parlamentné priestory na Vodnom vrchu. Drvivú väčšinu voličov to vlastne ani nezaujíma. A títo voliči majú pravdu. Boj o charakter Slovenska totiž prebieha na inom fronte, a i na inom bojisku, nie v budove parlamentu.
Tým rozhodujúcim frontom je boj o dôveru voličov. Ako majú dôverovať hašteriacim sa a vnútorne slabým politickým stranám, ktoré z nepochopiteľných dôvodov samotné prišli o svoju moc? Až keď pravica dokáže prekonať toto, keď sa zmobilizuje a začne vysielať signály, ktoré budú svedčiť o jej vnútornej pevnosti a sile presvedčenia, až vtedy sa začne blýskať na nové časy. Skutočný mocenský zápas sa nedá viesť ani hlasovaním v parlamente, ani súdnou cestou, a ani kabinetnými rokovaniami vzájomne sa žiarlivo strážiacich politických strán, ale len poctivou politickou prácou medzi ľuďmi. A reformou vlastných strán. Pretože nemožno nútiť ľudí v štáte k reformám a pritom si zabetónovať vlastné stranícke prostredie ako nedobytný hrad.
Ak by pravica dokázala vyvodiť z porážky v zápase o generálneho prokuratúra záver aj sama pre seba, ak by ju to pohlo k skutočnej reflexii a zmene svojej práce, tak by napokon tento vleklý spor, mohol mať predsa len jeden vážny a pozitívny dôsledok. Pre celú spoločnosť.