„Muži by si mali najskôr sadnúť a rozprávať sa predtým, než vykopú vojnovú sekeru,“ radil premotivovaným apačským bojovníkom ich starý, múdry radca Klekí Petra v prvej časti trojdielneho filmu našej ranej mladosti o Winnetouovi. Aj keď to bolo iba umelecké dielo určené skôr ešte len dospievajúcemu publiku, bola to dobrá rada. Ibaže v reálnom živote sa ňou málokto riadi. A ak, tak sa hneď nájdu „santerovia“, ktorí v mene kadejakých hodnôt, hrdosti, či jednoducho posadnutosti svojou silou, tomu, aby sa medzi sebou „muži rozprávali“ usilujú zabrániť. Úplne sme prepadli tejto vulgárnej mentalite. Nikomu sa nechce s nikým rokovať. Dokonca by to mnohí považovali za zradu svojich stanovísk. A tak radšej všetci strieľajú zo zákopov, ktoré si každý pre seba vykopal a myslia si, že takto sa dá vyhrať vojna. Lenže, priatelia, takto sa dá vojna iba predlžovať. Urobiť neznesiteľnou. Ak by sme ju chceli skončiť, potrebujeme sa vrátiť k tomu, čo radil filmový Veľký Biely Otec Apačov. Mimochodom, iste sa pamätáte, že ho to stálo život.