Súsošie, ktoré má byť pamätníkom SNP na rovnomennom námestí poznajú všetci Bratislavčania. Jeho autorom bol sochár Ján Kulich, za onoho času požívajúci podporu normalizačného režimu. Vo verejnosti sa vtedy tomu zoskupeniu kamenných postáv medzi ľudom hovorilo výsmešne Rozhádaná rodina. Takto dnes vyzerá slovenská opozícia. Politické strany, ktoré majú ambíciu prevziať spravovanie Slovenska.
Pred niekoľkými dňami som tu pri príležitosti protestu proti konsolidačnému balíčku spomenul, že síce je čo kritizovať, ale ešte užitočnejšie by bolo, keby strany, od ktorých očakávame, že budú po voľbách na Slovensku vládnuť, naznačili, ako budú katastrofálny stav verejných financií riešiť ony. Preto som privítal, že sa konečne stretnú (malo to byť dnes) a začnú sa rozprávať. Očakával som, že o tom, ako si vládu, napriek rozdielnym záujmom a ideológiám predstavujú ony. Čosi o tom viem, preto tak už mesiace apelujem, že to sa nedá začať riešiť až keď oznámia výsledky volieb.
Lenže stalo sa niečo úplne iné. Neprešlo ani 48 hodín a Progresívne Slovensko hlasovalo s vládnou koalíciou za zrušenie pracovného pokoja v dni Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Odhliadnuc od toho, že by sme asi vo svete márne hľadali prípad, keď opozičná strana podporí čo i len dielčiu časť nejakého všeobecne nepopulárneho opatrenia, s ktorým prichádza vláda, dievčatá a chlapci z PS dali tak symbolicky najavo, kde by chceli šetriť oni. Juj, ale na tom by sa s pánmi, s ktorými pred niekoľkými chvíľami stáli na tribúne, ako nádej Slovenska, sotva dohodli. Pri hlasovaní však iste vedeli, že to nie je nejaké bezvýznamné hlasovanie o nejakej neutrálnej otázke, ale že tým svojmu potenciálneho partnerovi vo vláde, teda KDH, dajú ranu medzi oči. Symbolickú, ale symboly si ľudia bohužiaľ pamätajú dlho.
Počas leta som venoval veľa energie nielen na príspevky v sociálnych sieťach, ale aj priamym rozhovorom s ľuďmi, ktorí dnes ťahajú KDH. Usiloval som sa ich presvedčiť, že to, čo s Ficom chystajú do ústavy je pasca na rozhádanie opozície. V PS je veľa ľudí, ktorí to budú vnímať ako osobný útok na ich identitu. Zdalo sa mi to byť nielen rozpore s biblickým „nalomenú halúzku nedolomíš“ a s kresťanským prikázaním lásky k blížnemu, ale aj politicky neprezieravé, pretože to skomplikuje možnosti budúcej spolupráce. A viacerí moji priatelia v KDH (aj poslanci) tomu rozumeli a mali z toho dilemu. Ale ako mali napokon dnes hlasovať po tom, čo predvčerom vystrelilo z politického kanóna Progresívne Slovensko?
Bolo kedysi o mne známe, že moja predstavivosť v politike je nadštandardne vysoká. Ale v tejto chvíli si viem len veľmi ťažko predstaviť, že by sa PS a KDH mohli ocitnúť v jednej vládnej zostave a dohodnúť sa i na veciach, ktoré budú bolieť. Svoje ideologické vášne nevedia udržať na uzde. A obratný politický hráč, ktorý je dnes na čele druhého tábora s tým vie hrať. Nielenže sa mu teraz podarilo rozhádať opozíciu. Jemu sa podarilo na Slovensku úplne udusiť plamienok poctivej, tolerantnej, skutočne liberálnej, a ja dodávam, že aj kresťanstvom inšpirovanej politiky, čo sa drží hesla „ži a nechaj žiť“. Teda pravidla, ktoré by krotilo našu sebastrednosť a bezohľadnosť. Ako by len mohlo byť na Slovensku dobre, keby sme sa to naučili rešpektovať!
Nakoniec sa ešte vrátim k pamätníku Rozhádanej rodiny. Možno sme Kulichovi vtedy (ako komunistickému protežantovi) krivdili. To, ako sa jeho postavy, každá díva iným smerom, bolo azda odvážnym umeleckým vyjadrením toho, o čom sa vtedy nesmelo ani ceknúť. To jest, že v čase, keď sa protifašistické sily na Slovensku odhodlali pre boj za slobodu, v čase, keď hrdinskí muži a ženy kládli životy a bojovali proti presile, už v tom čase jeden z účastníkov politického vedenia tohto zápasu, bojoval v celkom inej vojne. Nie o slobodu, ale o to, aby sa zmocnil vlády v štáte, ktorý tak či tak onedlho mala prevalcovať Červená armáda. A, hovoriac ich jazykom, vykrútiť potom svojim bývalým spolubojovníkom krky. V zápase o budúcnosť je veľmi dôležité rozpoznať kto o čo bojuje. Aj medzi spojencami.