Tulove grede – ideály a cynizmus

OLYMPUS DIGITAL CAMERAPanorámu skalnatého masívu Tulove grede v chorvátskom pohorí Velebit pozná z mojej generácia azda každý. Presne tam sa nakrúcal asi najvýraznejší film našich chlapčenských snov. Pod bralá tohto masívu umiestnili jeho tvorcovia najdramatickejšie okamihy príbehu apačského náčelníka Winnetoua a jeho bieleho brata Old Shatterhanda. Tam zastrelili krásnu Nšo-či, a tam tiež podľa filmu, napokon dostal svoju zaslúženú odplatu aj zlosyn Santer. Teraz v júni si pripomenieme päťdesiat rokov od chvíľ, keď sa toto filmové dielo zrodilo. Preto sme sa minulý víkend niekoľkí priatelia vybrali priamo tam. Aby sme si pripomenuli scény, ktoré sa natrvalo vpísali do pamäti našej generácie. Musím sa však priznať, že napriek istej recesie, s ktorou sme výpravu plánovali, to, čo sme na nej napokon videli, prekonalo všetky moje očakávania. Práve tieto miesta, tak povedomé celej našej generácii, sú svedectvom nemilosrdnej zrážky ideálov a cynickej reality.

Tulove grede sa dvíhajú takmer bezprostredne od Jadranského mora, takže ich nadmorská výška 1120 metrov znamená i čisté prevýšenie. Vedie k nim cesta, ktorú vybudovali pred skoro dvesto rokmi. A zdá sa, že tá cesta i dnes vyzerá stále tak, ako ju vtedy postavili. Úzka, kľukatá, kamenistá a strmá. Ako sa tam po nej pred polstoročím vyšplhal celý filmový štáb, so všetkými kamerami, kostýmami, koňmi a kadečím, čo k tomu ešte potrebovali, to si celkom predstaviť neviem. V pohodlí kina, alebo pred obrazovkou si divák neuvedomí fyzické pomery, ktoré bolo potrebné zvládnuť pri nakrúcaní. Keď však zavítame na miesta, kde sa to všetko tvorilo, zrazu vidíme, že to musela byť riadna fuška. Ale každé dielo stojí námahu, a o tom písať nechcem. 

Návšteva miest, kde sa odohrával dej filmového Winnetoua bola pre mňa prekvapivo mocným podnetom na premýšľanie o dvoch zdanlivo nesúvisiacich témach. O ideáloch, s ktorými sme vyrastali, a o cynickej realite, ktorú žijeme, ale s ktorou nás mimoriadne dramaticky konfrontuje práve prostredie horského masívu, kde sa film nakrúcal. 

Ako chlapci sme obdivovali statočnosť a nepodkupnosť hrdinov našich obľúbených „mayoviek“. Winnetou, či Old Shatterhand sa stali vzormi mužnosti a oddanosti krásnym myšlienkam o tom, ako treba so zlom bojovať, ako sa nesmieme vzdávať v zápase o zdanlivo nedosiahnuteľné ideály, ako sa treba usilovať o zmierenie i medzi kultúrne odlišnými, ale po dobre túžiacimi ľuďmi, či národmi alebo rasami. Bolo to tak trochu zjednodušené podobenstvo o tom, čo je potrebné i v tej reálnej spoločnosti. Keď sme sa ako deti hrali na indiánov, každý chcel byť jedným z týchto kľúčových kladných hrdinov. Nikto nechcel hrať Santera, či niekoho z tých zlých. Z takých, ktorým šlo iba o peniaze a boli za ne ochotní vraždiť, rozoštvávať, či zradiť. Ale neskôr, keď som sa stal starším, ma nejako vždy zarážalo, že v tom reálnom živote sa nám to už tak trochu pomiešalo. Akoby v tom skutočnom živote bolo oveľa viac Santerov než Winnetouov. Ako je to možné? Veď predsa všetci chceli pôvodne hrať veľkého apačského náčelníka! 

Ale návšteva Tulove grede nás nenecháva iba pri takomto, iste trochu infantilnom zamyslení. Zrážka s tvrdou a cynickou realitou života je v tých miestach tvrdšia a oveľa konkrétnejšia. K tomuto exteriéru sa totiž viaže ešte iné výročie. Len dvadsiate. Bol dejiskom jedného z mnohých frontov vojny v rozpadávajúcej sa bývalej Juhoslávii. Zákernej a zbabelej. Hroby obetí všade naokolo, pozostatky mínových polí a kaplnka, sú nemými svedkami etnických čistiek, vraždenia a zlyhania všetkého toho, na čom by mala byť založená ľudská spoločnosť.  

Tulove grede nám podávajú svedectvo práve o konfrontácii ideálov a cynickej ziskuchtivosti v ľudskom živote a v spoločnosti. Lebo ideály by nemali zostať iba spomienkou z detského rojčenia. Udatnosť v zápase o lepší svet, i za cenu nepohody a obetí, je jedinou cestou k tomu, aby sa náš svet z generácie na generáciu stával vždy predsa len o niečo lepším, ľudskejším. To platí v osobnom živote každého z nás, ale platí to mnohonásobne mocnejšie i v politike. Čím viac egoizmu a ziskuchtivosti sa stáva programovo obsahom politiky, tým sa stáva cynickejšou, tým viac bude gniaviť všetko, čo je v spoločnosti ľudské. Siahať po ideáloch, zápasiť o ne, to totiž nie je detský sen. Je to jediný, ľudsky cenný program.  

Preto bol tak príťažlivý a mocný ten príbeh veľkého apačského náčelníka. A i preto bola návšteva miest, kde tento pekný filmový príbeh vznikal, pre mňa tak silným zážitkom.