Trochu sa čudujem našim ľuďom, ktorí vyšli z komunistických tradícií. Majú skúsenosť s inváziou v roku 1968. Majú skúsenosť s nedôstojným postavením správcov štátu, ktorí si museli na všetko dôležité chodiť pýtať povolenie do Kremľa. Majú skúsenosť s nesplnenými sľubmi o dočasnosti. A navyše, mnohí z týchto ľudí poctivo veria v socialistické ideály solidárnej spoločnosti. Ja si týchto ľudí, aj keď nie som ľavičiar, vážim. Ale nerozumiem, ako môžu veriť takému vodcovi, akým je Putin? Veď to je vodca, ktorý stojí na čele jedného z najdivokejších kapitalistických štátov na svete. A susedný slovanský štát ho ohrozuje asi tak, ako ohrozovalo počas Pražskej jari Československo Sovietsky zväz. My, čo sme museli veľkú časť našich životov čeliť protiamerickej a protizápadnej propagande, i teraz veľmi dobre vieme, na čom sme. Ale je mi ľúto ľudí, ktorých ani životná skúsenosť nenaučila rozlišovať medzi obeťou a útočníkom, medzi spojencom a protivníkom. Mrzí ma to hlavne preto, lebo nás to rozdeľuje, stavia proti sebe a ako národ oslabuje.