Spomínam si dnes na Jozefa Doležala, ktorý bol jedným z mnohých väzňov za svoju vieru v čase, keď komunistický režim tvrdo prenasledoval ľudí, čo v nich videl svojich ideologických nepriateľov. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia, počas tzv. normalizácie, bol dušou spoločenstva v kostole sv. Cyrila a Metoda v Bratislave, v ktorom sme ako študenti zakúsili niečo z onoho Kráľovstva, ktoré ohlasoval ľuďom všetkých časov Ježiš Nazaretský. Rád na to spomínam, lebo to bolo spoločenstvo plné radosti a nádeje v časoch, ktoré boli všetko, len nie radostné a nádejné. A spomínam naňho dnes preto, lebo kresťanské cirkvi dnešnú nedeľu nazývajú nedeľou Dobrého pastiera. A bolo to najobľúbenejšie podobenstvo nášho pátra Jozefa. Okrem toho náboženského posolstva, nás v dobe, keď skoro všetci kľučkovali, učilo aj čosi, čo bolo vtedy pre ľudskú slobodu a dôstojnosť života veľmi cenné: vchádzať „hlavnou bránou“! Tí, čo sa zakrádajú inokade sú zväčša zlodeji a podvodníci.
Dnes síce máme slobodný režim, ale takých, čo sa usilujú vnikať do ovčinca našich sŕdc a myslí kradmo a podvodne, je i teraz neúrekom. A zvádzajú nás, aby sme sa správali podobne. Nenaleťme im, sú všade! Ujo Jožko, ako pátra Doležala nazývali moje deti, keď boli malé, mal neochvejný inštinkt na to, aby aj v zložitej dobe vedel presne, kde je hlavná brána. Tento inštinkt potrebujeme v každých časoch.