Akí by mali byť pastieri synodálnej Cirkvi? O tejto otázke premýšľam počas dnešnej Nedele Dobrého pastiera. A spomínam tiež na jej veľkého ctiteľa, redemptoristu Jozefa Doležala. Mediálne úplne neznámeho človeka, ale neúnavného robotníka a veľkú osobnosť v práci pre Ježišovu vec. Bohvieakú “cirkevnú kariéru” neurobil. Kňazské svätenie prijal na jeseň v roku 1949. O štyri mesiace po likvidácii kláštorov prišla internácia, vojenská služba v trestaneckom PTP vojsku, neskôr aj kriminál, ako člen zločineckej skupiny vatikánskych špiónov. Len po roku 1968 dostal na necelé desaťročie povolenie verejne vykonávať svoju kňazskú službu. Ako kaplán. Zadarmo. Ani od štátu a ani od oficiálnej cirkevnej vrchnosti, kolaborujúcej s ateistickým štátom, nedostal ani haliera. Na svoje živobytie si zarábal tak, ako väčšina z nás: v civilnom zamestnaní. Ale to bolo dobre. Zostal pastierom i keď ho vyhnali zo štátom kontrolovaných cirkevných pastvín. Poznal svoje “ovečky” a ony poznali jeho. Rozumel ich radostiam a bolestiam. Inšpiroval spoločenstvo ľudí, ktorí o sebe vieme aj po štyroch desaťročiach, i keď sme sa medzičasom rozbehli kade-tade. Dal nám veľký príklad neúnavnej práce a “opravdovosti” života (to bolo jeho obľúbené slovo), často aj ďaleko za múrmi štandardných cirkevných štruktúr. Bez svätuškárstva a povrchnosti, ale v presvedčení, že náš svet bude taký, aký si ho svojou prácou a modlitbami urobíme. Tomu bude žehnať aj Boh. Páter Doležal bol pastierom Ježišovej Cirkvi, ktorá má kráčať s ľudom, a to aj keď tento ľud už čiastočne ani nevie, že k nej vo svojej najhlbšej podstate ešte patrí. Dlho predtým, než sme teraz siahli ku starému gréckemu slovíčku, ktoré toto spoločné kráčanie znamená. Takto si nejako predstavujem pastierov synodálnej Cirkvi, o ktorej hovorí pápež František.