„Nie je potrebné vytvoriť ďalšiu Cirkev, je potrebné vytvoriť Cirkev odlišnú,” citoval pápež František nebohého kardinála Yvesa Congara vo svojom príhovore pred otvorením synody 9. októbra minulého roka. Cesta, na ktorú sa v tejto dobe Cirkev vydáva, podľa rímskeho biskupa nemá byť len akýmsi príležitostným pohybom, ale má byť štrukturálnym vykročením k tomu, čo nazýva synodálnou Cirkvou. My by sme samozrejme veľmi radi vedeli, čo konkrétne to znamená pre každého z nás. Čo by sme mali urobiť? Svätý Otec od nás však očakáva vlastnú schopnosť tvoriť. V slobode ducha a v dialógu s ľuďmi, s ktorým kráčame týmto životom, ako to mesiac pred začiatkom synody povedal už v bratislavskom korunovačnom chráme. Myslím si, že František potom na úvod synody naznačil aj čo konkrétne by sme mali robiť. A to, paradoxne v tom, čo by sme robiť nemali, teda keď uviedol tri riziká na tejto ceste. Prvým je formalizmus. Obrazne povedané, vyzýva nás tým, aby sme sa pustili lana štandardných administratívnych foriem. Druhé riziko, o ktorom hovoril František je abstraktnosť. Ak má byť synodálna cesta skutočným vykročením k niečomu novému, tak o tom nemôžeme iba filozofovať, ale cenné bude čokoľvek, čo v úprimnosti srdca vymyslíme a aj urobíme. A napokon tretím rizikom, pred ktorým pápež varuje, je pokušenie odolávať zmenám preto, lebo «vždy sa to robilo takto». “Tento výraz je jedom v živote Cirkvi,” povedal doslovne. Je to pre nás veľká výzva. Nielen k tvorivosti, ale hlavne k odvahe. A kam táto cesta vedie? I to František naznačil: “k Cirkvi synodálnej: k otvorenému miestu, kde sa každý cíti ako doma a každý môže mať na nej účasť.”