Dnes, na tretiu adventnú nedeľu, sa ešte vrátim k včerajšiemu stretnutiu našej prezidentky Zuzany Čaputovej s pápežom Františkom. “Blažený, kto sa na mne nepohorší,” zakončil v dnešných liturgických textoch Ježiš priateľský odkaz svojmu prísnemu rovesníkovi a príbuznému Jánovi do žalára, kam ho doviedla práve tá jeho prísnosť. A stála ho napokon aj život. Ježiš mu totiž odkazoval, že prišiel uzdravovať a dávať nádej. Nie ľuďom dokonalým, ale chorým a hriešnym. A že sa to deje i priamo pred očami Jánových poslov. Neviem, či naša prezidentka vedela, že práve túto nedeľu sa v katolíckych kostoloch číta tento text, ale zdá sa mi priam symbolické, že k Ježišovmu zástupcovi pre dobu, v ktorej žijeme, prišla s túžbou po uzdravení a po iskierke nádeje pre našu rozpoltenú a nedokonalú spoločnosť. I tu platí tá posledná Ježišova veta Jánovým poslom. Lebo mnohí sa na to zrazu pozerajú podobne ako Ján, veľmi prísnymi očami. Ale kresťanstvo vyrástlo z iného ducha. Ježišovho. Ten bol voči hriechom svojho ľudu veľmi zhovievavý. A nabádal k porozumeniu, dával nádej, “nalomenú vetvičku nedolomil”, chorých uzdravoval. Ale vedel byť aj prísny. Nie voči prostitútkam, či skorumpovaným úradníkom. To, čo naozaj posudzoval prísne, to bolo pokrytectvo ľudí, ktorí si o sebe namýšľali, že iba oni sú oprávnení vynášať súdy, ktoré môže vyniesť iba Ten, čo vidí do srdca každého človeka. A Ten i pri tom vie byť milosrdný. Ježišov (a náš spoločný) Otec. Návšteva Čaputovej u Františka je pre mňa skvelým odkazom, a ak ho dokážeme prijať, môže byť pre náš vášňami zmietaný národ veľmi užitočným. I to je očakávanie Adventu 2022 na Slovensku.