Minulý týždeň som strávil osviežujúcich šesť dní na chorvátskom Rabe. Zaplával som si v mori, trochu som chodil po ostrove, vyšli sme i na jeho najvyšší kopec s nadmorskou výškou asi ako bratislavský Kamzík, ale s krásnym výhľadom, a po večeroch som sledoval záverečné zápasy majstrovstiev sveta vo futbale. A zároveň, možno je to trochu choroba z povolania, som sa nevyhol ani myšlienkam o našej slovenskej politike. Teda aspoň o tej jej súčasti, na ktorej mi záleží. O tej, čo by mala v našej vlasti budovať alternatívu, ktorá nie je založená na komunistických koreňoch a klanoch. Teda o tom, čo súhrnne zvykneme označovať ako pravicu.
K tým úvahám ma priviedol hlavne zápas Nemecka s Brazíliou. Po jeho zhliadnutí som si spomenul na slová učeného Florenťana o bojovom umení. Toto umenie má svoje zákonitosti, a mnohé z nich platia nielen vo vojenstve, ale i v športe, a platia i v zápasoch v spoločnosti. Teda v politike. Nerešpektovať tieto zákonitosti sa vždy vypomstí. Florentský učenec na úsvite novoveku píše, že jestvujú tri typy vojsk: „Prvé je dokonale zorganizované a usporiadané. Bojuje s iskrou a temperamentom. Také bolo rímske vojsko. Bez konzulovho rozkazu sa nejedlo, nespalo, neplnili sa žiadne vojenské povinnosti…“ A dodajme, že na šampionáte minulý týždeň bolo takým „vojskom“ nemecké mužstvo. A azda čiastočne i argentínske a holandské.
„Druhý typ sa vyznačuje zúrivosťou, horúcou hlavou, ale mizivým zmyslom pre poriadok. Také bolo galské vojsko. Pokiaľ nezvíťazili hneď a naraz, ich fanfarónska odvaha pohasínala…“ Presne toto predviedla v semifinále a v zápase o tretie miesto Brazília.
A napokon florentský mysliteľ píše, že „…tretí (typ vojska) je náš, (v jeho prípade) taliansky typ. Nepozná ani poriadok ani zápal ani statočnosť. Môže zvíťaziť len náhodu, keď protivník utečie.“ (Niccoló Machiavelli: Úvahy o vládnutí a o vojenství; Naše Vojsko, Praha 1987, str.346) Také mužstvá sa do najvyšších vyraďovacích kôl šampionátu ani nedostali.
Vtedy som si však uvedomil, že presne tento tretí typ je obrazom dnešnej slovenskej pravice. Jej hlavným problémom nie je rozdrobenosť. Taká bola vždy, a predsa zviedla za uplynulých dvadsať päť rokov pozoruhodný zápas o charakter slovenskej spoločnosti. Jej rozhodujúcim problémom nie sú ani záujmy jednotlivých hráčov. I to bolo vždy a je to súčasťou politického zápasu. Napokon i vo veľkých futbalových mužstvách chcú ich hráči každý tak trochu upozorniť aj na seba a vyniknúť. Lenže ak chcú vyhrať, musia sa aj podriadiť. V slovenskej pravici je to horšie. Zmocnili sa jej amatéri a tí nepoznajú práve to, o čom Machiavelli píše. Ani poriadok, ani zápal, a často ani statočnosť. Väčšinu svojej energie venujú vzájomným pozičným zápasom. Kritizujú Fica a ľavicu, ale v skutočnosti vedú zničujúci zápas proti sebe.
SDKÚ, strana s hrdou minulosťou, dnes stráca zmysel pre realistickú reflexiu svojich možností, a pred komunálnymi voľbami sa dostáva do samovražednej izolácie. Ostatné štandardné pravicové strany sa z toho celkom neskrývane tešia, dúfajúc, že sa zbavia niekdajšieho mocného rivala. Nové strany ešte veľa neurobili, avšak už teraz je jasné, že Nová väčšina sa nestala väčšinou a Sieť uviazla v sieti svojho generačného mesianizmu dlho predtým, než by niečo v národe naozaj vykonala. Každá z týchto strán by chcela, aby sa tí ostatní sa vyfaulovali, vypadli, a aby podľa možnosti zostala pre zmäteného pravicového voliča len ona.
Kde však zostal veľký zápas o nekomunistickú alternatívu slovenskej spoločnosti? Nedivme sa preto, ak bude svojim pôvodom a charakterom komunistický klan, ktorý je hlboko zakorenený do pomerov pred rokom 1989, vládnuť i po parlamentných voľbách v roku 2016! V tejto chvíli ho nemá kto poraziť.
Ťaživé úvahy pre dovolenkový pobyt pri Jadrane! Ale práve tam má človek možno ten potrebný odstup. Život prináša často prekvapenia a ja som presvedčený, že i na Slovensku jestvuje potenciál pre lepšiu budúcnosť. Ale asi treba pre ňu robiť presne to, čo robili Nemci pre to, aby po čase znovu vyhrali majstrovstvá sveta. Budovať, trénovať, tvrdo sa pripravovať, nezakrývať si oči pred realitou, ale s tým, čo sa nám na nej nepáči, ozaj bojovať. A pre tento zápas sa učiť i disciplíne. Každé vojsko je kolektívnym telesom. Pravica môže vyhrať iba vtedy, keď sa znovu naučí spolupracovať. A to všetko s iskrou, zápalom a temperamentom. Tak, ako píše florentský učenec.
Pretože majstrami sa ani náhodou nemôžu stať amatéri.