Vojna v Ukrajine stavia aj doteraz tak trochu idylickú rozpravu o synodálnej podobe Cirkvi pred realitu tohto sveta. Proces, ktorý minulý rok odštartoval pápež František mnohí hodnotia ako najväčšiu reformu katolíckej cirkvi v celej jej histórii. Ako návrat k jej prvotnému nadšeniu, keď ju Ježišovi učeníci nazývali Cestou. A pozývali ľudí svojej doby, aby po nej kráčali spoločne. Františkova vízia takéhoto spoločného, bratského putovania Cirkvi s ľuďmi našej doby, a to aj s tými, čo nie sú zapísaní do katolíckych matrík, je nádhernou, ale priznajme si, trochu naozaj idylickou predstavou Kráľovstva, aké tu na zemi zatiaľ nie je. Kráľovstva Božieho. Brutálny útok Moskovskej Rusi na Kyjevskú Rus ukazuje, ako je to s tým našim bratstvom v realite nášho sveta.
A pápež je odrazu zmätený: “Nedokážem odpovedať na otázku, či je správne dodávať zbrane Ukrajincom, som príliš ďaleko,” povedal v rozhovore s riaditeľom talianskeho denníka Corriere della Sera začiatkom mája. Lenže, ak chceme kráčať dnešnou krížovou cestou s Ukrajincami, toto vedieť práve potrebujeme. Oni aj my. Inak ich agresor pozabíja, poníži a zničí. Lebo aj kráčajúc po ceste synodality má predsa Cirkev biblickú povinnosť brániť sirotu a vdovu. Teda byť na strane tých, ktorým sa deje krivda. Iste, túto pochodeň nemusia, a asi ani nemajú ako vlajkonosiči niesť biskupi. Ani ten rímsky. Je to dráma, v ktorej nesmie zlyhať Boží ľud. Sme to my, členovia tohto ľudu, kto máme mravnú povinnosť poskytovať konkrétnu solidaritu a pomoc tomu, komu sa na našej spoločnej ceste týmto svetom deje bezprávie. I ak to bude pre agresora, a možno i pre nás samotných tiež bolestivé. Spoločné putovanie synodálnou cestou nie je a nikdy nebude prechádzkou ružovým sadom. Poučenie, ktoré nám uštedruje v tejto synodálnej diskusii vojna, je práve o tom, že je to na každom z nás. Tam, kde sme, v rozsahu, v ktorom môžeme. A že keď ide o praktické, ale naliehavé potreby, ktoré treba urýchlene riešiť, môže sa aj pápež dobrého srdca mýliť. Treba si to vedieť pripustiť, i keď ho milujeme.