Myslím si, že celú tú maškarádu najúprimnejšie vystihol Putin, keď na spoločnom vystúpení s Trumpom vyjadril vďačnosť za starostlivosť o vojenský cintorín. Zdôraznil pri tom, že spomienka na boj proti spoločným nepriateľom môže byť zdrojom spojenia aj v súčasných náročných podmienkach. Celkom cynicky tak svetu oznámil, že dve najväčšie jadrové veľmoci majú i v súčasnosti akéhosi spoločného nepriateľa. Ale kto to tak asi môže byť? No predsa ktokoľvek, kto by im mohol zavadzať v tom, aby so so svetom urobili čo chcú. Na čom sa dvaja muži na čele týchto veľmocí dohodnú. Byť na Zelenského mieste, na túto veľkopanskú hru nepristúpim, a kým Rusi neprestanú zabíjať, tak si s ich panovníkom za stôl nesadnem.
Ale odkaz, ktorý zaznel z Aljašky, je podľa mňa určený nám všetkým. Musíme sa pripraviť na svet, v ktorom veľmoci utvoria kartel a každý, kto sa vzoprie záujmom tohto kartelu sa stane jeho nepriateľom. Ale neklesajme na mysli, ľudská túžba po slobode a dôstojnom živote je silnejšia, ako akákoľvek kartelová dohoda mocných. Európska civilizácia zažila kadejakých majstrov, ktorí si mysleli, že ich moc už nikto nemôže zlomiť. A kde sú? Viac, ako dve tisícročia je táto civilizácia zdrojom veľkých zápasov o lepší život človeka. A má výsledky. Som presvedčený, že európske národy sa vysporiadajú aj s touto situáciou. Napokon hlavne na to si pred časom utvorili pozoruhodné spoločenstvo štátov, ktoré nazývame Európskou úniou. A áno, bez zápasu to nepôjde. Ani v minulosti to nikdy nešlo samo.