O tom, či bude projekt politickej organizácie Európy úspešný, nerozhodnú byrokratické pravidlá, ani eurofondy, ba ani množstvo užitočných, praktických, ale drobných tém. Je fajn, ak už za hovory v mobilných sieťach v rámci Európskej únie medzi jej členskými štátmi nebude treba platiť viac, ako vo vnútri týchto štátov, ale nikoho to nejako zvlášť nenadchne. To, čo z občanov Európskej únie môže urobiť hrdých Európanov, to môžu byť len veľké témy, ktoré nás po celom kontinente dokážu svojou vnútornou povahou ozaj spájať. Myslím si, že týmito veľkými témami v dnešnej dobe sú bezpečnosť Európy v súčasnom dynamickom a meniacom sa geopolitickom prostredí, zápas o väčšiu spravodlivosť nielen vo vnútri Európy, ale v celom svete a solidarita s trpiacimi na celej planéte. Iba ak budú v politike Únie dominovať takéto veľké témy, iba tak budem môcť každý jej občan zacítiť, že provinčné sebectvo je malicherné, pretože ide naozaj o veľa. O osud nášho sveta.
Náš spoločný európsky základ si niekedy nie dostatočne uvedomujeme. Pred trištvrte storočím písal o ľuďoch žijúcich na našom kontinente španielsky filozof, že „…v každom z nás váži viac to, čo je v nás európskeho, než to, čo je v nás odlišne francúzskeho, španielskeho atď. Keby bol možný pomyselný pokus a ak by sme začali žiť len z toho, čím sme ako ľudia svojho národa, a keby sa napríklad priemernému Francúzovi odobralo všetko, čo má zo svojich zvykov, myšlienok a citov od ostatných národov kontinentu…, zachvátila by nás hrôza. Ukázalo by sa, že nemožno žiť len z toho, čo zostalo; že štyri pätiny nášho najvnútornejšieho majetku sú bezmenným európskym majetkom.“ (José Ortega y Gasset: „Vzpoura davů“, Naše vojsko, Praha 1993, str.126). Napriek tomu sa k tomuto spoločnému európskemu duchovnému dedičstvu veľmi nehlásime, považujeme ho za samozrejmé a často uprednostňujeme partikulárne záujmy. Len vo chvíľach veľkého ohrozenia sa dokázala Európa zmobilizovať a uprednostnila to, čo po tisíročia utvára jej identitu.
Tak to bolo po dvoch najničivejších svetových vojnách. Po tej druhej sa rozbehol cieľavedomý historický dej, ktorý označujeme ako európsku integráciu. Politickú, ekonomickú i bezpečnostnú. V jej základoch však boli dve veľké témy povojnového obdobia: potreba zmierenia národov s krvavými účtami z minulosti, a nutnosť spoločnej obrany pred nebezpečenstvom agresívneho Stalinovho komunistického režimu. Tieto dve veľké témy dávali európskej integrácii, a tiež civilizačnej kooperácii s USA, dynamiku.
Dvadsať päť rokov po skončení studenej vojny je však už svet iný. Predovšetkým je oveľa viac prepojený, než kedykoľvek v minulosti. Vyrástli noví, mocní svetoví hráči. Rozdiely v podmienkach života na našej planéte sa skôr prehlbujú než stierajú. Hrozí globálny civilizačný i sociálny konflikt. V tomto svete už rozdrobená Európa neobstojí. Predsa však práve ona môže preň predstavovať i globálnu nádej. Veď v Európe sa vytvorila drvivá väčšina intelektuálneho a kultúrneho bohatstva, ktoré dnes, často veľmi efektívne a úspešne kopíruje celý ostatný svet. Takéhoto potenciálu inde vo svete niet. Ak si Európa nedokáže uchrániť a zachovať ten svoj, ľudstvo príde o čosi, čo zatiaľ niet čím nahradiť. Preto obrana Európy, jej obyvateľov a jej dedičstva, je dnes nielen vojensko-politickou otázkou, ale globálnym civilizačným poslaním.
Francúzsky bojový pilot a spisovateľ, ktorý zahynul pri obrane svojej vlasti v druhej svetovej vojne Antoine de Saint-Exupéry vo svojom poetickom literárnom odkaze Citadela píše o starom panovníkovi, čo odovzdáva svoje skúsenosti synovi: „Prinúť ich, aby spoločne budovali vežu, a urobíš z nich bratov. Ak však chceš, aby sa nenávideli, predhoď im zrno.“ V tomto básnickom obraze sa ukrýva veľká pravda o usporiadaní každej ľudskej spoločnosti. Ak budeme pracovať na veľkom spoločnom diele, ak sa oň dokážeme pobiť, bude nás to vždy spájať. Ak ale budeme od nášho spoločenstva očakávať iba to, že nám pomôže uspokojovať naše individuálne, hoci legitímne potreby, tak ľudské sebectvo každé také spoločenstvo napokon rozloží. Ku škode všetkých.
O nič menšieho nejde v súčasnej epoche ani v Európe. Ak od nej budeme očakávať iba „zrno“, teda ak každý členský štát, každý región, každý jej občan bude uvažovať iba nad tým, ako si čo najviac „odtrhnúť zo spoločného koláča“, ku škode nás všetkých, to nemôže dopadnúť dobre. Ak sa ale dokážeme sústrediť na spoločné poslanie Európy chrániť jej hodnotové dedičstvo, i jeho nositeľov, a ak sa budeme usilovať o väčšiu spravodlivosť v dnešnom svete, a ak dokážeme byť skutočne solidárni s každým utrpením súčasného ľudstva, tak bude Európska únia nielen pre nás, ale pre svet požehnaním.