Pamätám sa, že niektorí delegáti sa trochu čudovali, prečo
mal návrh Programového vyhlásenia KDH pri vzniku hnutia osobitnú kapitolu o
životnom prostredí. Vtedy sme ešte nechyrovali o tom ťažení za zelenú dohodu
(Green Deal), ktoré patrí k hlavným témam zápasov súčasnosti. A rovnako sme
netušili, že dokonca pápež o tom raz napíše encykliku. Vtedy to bola u nás na
Slovensku oficiálne rezortná problematika, navyše ju komunistická byrokracia
ešte niekoľko rokov pred Novembrom 1989 prifarila k ministerstvu vnútra. Len
disidenti ňou „provokovali“ v známej publikácii o katastrofálnej
situácii v hlavnom meste („Bratislava nahlas“). Samizdatovej a
zakázanej, samozrejme. Kresťanskodemokratické hnutie však vtedy, už pri svojom
vzniku, podľa mňa prorocky, vycítilo, že ochrana toho, čo Boh stvoril a nám dal
len do správy, je oveľa viac, než len sektorová agenda. V programe hnutia v
čase jeho zrodu sa tak objavila k tomu osobitná kapitola opatrená názvom
„Životné prostredie“. Jej text znel:
„Sme presvedčení, že svet
prírody je človeku iba prepožičaný, preto chceme k nemu pristupovať s vedomím
dobrého hospodára, ktorý z neho nielen ťaží, ale ho poznáva, miluje a chráni.
Veríme, že v tomto duchu nájdeme primerané vyrovnanie medzi ekonomickými a
ekologickými záujmami. Medzi základné ľudské práva zahŕňame aj právo na zdravé
životné prostredie.“
Bola to posledná kapitola programu. Stručná, ale obsiahla základné tézy toho, o
čom dnes prebieha veľký zápas za záchranu znesiteľného a dôstojného života
ľudstva proti krátkozrakým a egoistickým ekonomickým a politickým záujmom. Tým,
že z nej ustanovujúci zjazd učinil v programe hnutia osobitnú tému, venoval jej
osobitnú kapitolu, dal tiež budúcim generáciám kresťanských demokratov jasnú
výzvu, že ku genetickej informácii ich politickej formácie ochrana Božieho
stvorenstva, ako priority, patrí. A že by nám malo byť jasné i dnes, po
desaťročiach, na ktorej strane onoho veľkého zápasu medzi sebectvom a prežitím
by sme mali stáť.