Istú mieru realistického konzervativizmu potrebuje každá zdravá spoločnosť. Aby nenaletela na každú novotu. Tradíciami a skúsenosťami nezaťažená politika dokáže často dosiahnuť, že spoločnosť sa rozličnými experimentami nadchne, ale potom bude musieť znášať aj ich následky, s ktorými nepočítala. Ale konzervativizmus, ktorý by mal hlavne pred nimi chrániť zdravie spoločnosti, nesmie byť kostlivcom. Nesmie byť rigidne zahľadený do idealizovanej minulosti. Nemôže odmietať to, čo už každý vidí. Lebo skostnatený konzervativizmus síce realite, akou je, už nevie zabrániť, ale svoju existenciu si zakladá aspoň na tom, že sa tvári ako “prorocký hlas jej skazenosti”. Utieka sa k sektárstvu, neschopnému nielen prijať realitu, ale aj spolupracovať s kýmkoľvek, kto ju vidí inak. Myslím si, že dnešnej rozvášnenej slovenskej spoločnosti by kresťanskí demokrati mohli prinášať neoceniteľný prvok istoty. Podarí sa nám to však iba vtedy, ak vo svojom konzervativizme dokážeme citlivo, ale jasne rozlišovať medzi realizmom a skostnatenosťou. Medzi schopnosťou spolupracovať a sektárstvom. Bolo by to na prospech nám, ale hlavne našej vlasti.