Chápem ľudí, ktorí sa vybrali na neľahkú a dnes nie populárnu dráhu kňazov. Mám medzi nimi veľa priateľov. Viem si predstaviť, ako sú mnohí frustrovaní nielen nepriazňou ľudí, ktorí sa už k viere nehlásia, ale aj tým, ako sa voči nim niekedy správame my, čo ešte do kostola chodíme. Asi mnohí kňazi majú dojem, že už ich ani my nerešpektujeme. Aspoň nie tak, ako to bolo kedysi. Ale som presvedčený, že to tak nie je. Máme ich radi, potrebujeme ich, ale ani nám už nie je jedno, ako svoje poslanie plnia. A stále viac rozlišujeme, za čo sú zodpovední oni, a čo je zodpovednosťou, ktorá je naozaj len naša. Nemôžu od nás čakať, že ako ovce budeme voliť takých zástupcov, ako nám povedia. A mnoho iných vecí, ktoré sa týkajú života, v ktorom sa pohybujeme my.
Druhý vatikánsky koncil skoncoval s tou, tak trochu urazenou izoláciou, do ktorej sa po rozpade stredovekého usporiadania vtedajšieho sveta Cirkev na niekoľko storočí stiahla. Koncil ľudí Cirkvi v podstate upozornil, že jej Zakladateľ pri svojom odchode neodkázal svojim učeníkom, aby boli “strážcami pokladu”, ale aby šli medzi ľudí a hlásali jeho oslobodzujúce posolstvo všetkým národom. Druhý vatikánsky koncil otvoril Cirkev modernému svetu. Bolo to pred šesťdesiatimi rokmi. Mnoho sa zmenilo. Ale napriek tomu, Cirkev stále spoza múrov svojich kostolov, farských úradov a biskupských palácov vníma súčasnú spoločnosť skôr ako “tých vonku”.
Práve preto po desaťročiach prichádza pápež “z konca sveta” s predstavou takej Cirkvi, ktorá kráča spolu so všetkými. Nečaká kým sa rozhýbu biskupi a kňazi a vyjdú medzi ľud, ale svojou synodálnou iniciatívou vlastne pripomína, že práve my laici sme súčasťou svojho ľudu a máme preto svoje poslanie. My sme Cirkev, čo je na ceste spolu i s tými, ktorí sa z najrozličnejších dôvodov k cirkevnému prostrediu, či k náboženskému životu nehlásia, ale po dôstojnom živote túžia a majú naň od Stvoriteľa právo. Tak, ako kedysi, za komunizmu, prenasledovaní kňazi, ktorí museli ísť do výroby, lepšie porozumeli súčasným ľuďom, tak sme i my, laickí členovia Cirkvi bližšie k tomu, o čom takými peknými slovami hovoril koncil: “Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci…”
To je Cirkev na ceste, to je synodálna Cirkev, o ktorej hovorí pápež František. Už to začalo žiť svojim životom. V prvej fáze synody sme si povedali i veci, ktoré doteraz v našom prostredí nemali ako a kde zaznieť. Mnohé plné bolesti a i veľmi kritické. Naozaj to neznamená, že by sme prestali rešpektovať svojich pastierov, ale vnímam, že to, čo bolo po stáročia uzavreté, sa otvára, začína dýchať, aby mohlo byť naozaj tou soľou, o ktorej hovoril kedysi náš Majster. A tí, ktorým sa azda ešte cnie za autoritou opevnení minulých časov, to už nezastavia. Teším sa z toho.