Je nedeľa, tak sa dnes znovu trochu zamyslím na tému synodalita. Začnem však spomienkou, zdanlivo od veci. Možno si niektorí, starší, ešte pamätáte na kampaň za ústretové plánovanie. Bola to vcelku inteligentná myšlienka, s ktorou prišiel niekto vo vedení štátu za komunizmu, keď bolo očividné, že to centrálne plánovanie zvrchu nadol v konkurencii so svetom viazlo. A tak vymysleli čosi, čo by malo podnietiť iniciatívu zdola. Výsledok bol taký, že všetci, od ministerstiev až po prevádzky podnikov začali hovoriť o ústretovom plánovaní. Ale to bolo všetko. Nezmenilo sa nič, a socialistické hospodárstvo pokračovalo od desiatich k piatim. Na ústretové plánovanie sa po čase zabudlo.
Veľmi by ma mrzelo, keby tak dopadli aj úžasné myšlienky pápeža Františka. Keď hovorí o rozlišovaní, iste nechce, aby sme zrazu v katolíckej cirkvi všetci pri každej príležitosti začali používať toto slovo. Len nás upozorňuje, aby sme nehádzali do jedného vreca veci, ktoré sa možno v niečom podobajú, ale v čomsi podstatnom sa aj líšia. Tú prácu si treba dať. To je rozlišovanie.
A keď teraz František hovorí o synodalite, ako o kráčaní spolu, iste tým nemyslí, aby sme zrazu vyhlásili, že to, čo robíme aj tak, je vlastne spoločným kráčaním, a čokoľvek, čo nemáme pod kontrolou, je čosi cudzie. Nie, synodálny rozmer spoločnej cesty by mal priniesť čosi nové a i spontánne. Čosi, čo bude niesť radostné Ježišove posolstvo aj tam, kde sa vychodenými chodníkmi už nedostane. Dnes, v čase vojny a doznievajúcej smrtiacej epidémie, je na to veľa príležitostí. A vidíme tu i veľa krásnych príkladov správania sa, ktoré je svojim obsahom synodálne. Máme tiež v pamäti i životaschopnosť bojujúcej Cirkvi za komunizmu, vzdorujúcej nielen ateistickému režimu, ale aj kolaborujúcej cirkevnej vrchnosti v Pacem in terris. Tá bojujúca Cirkev bola radostná, vnútorne slobodná a kreatívna. Mala synodálny rozmer. Ťažko ho však nadobudnú viac-menej uzavreté krúžky príčinlivých farníkov, ktorí sa schádzajú, aby dišputovali so svojim kňazom o synode, pretože teraz sa to má. Musí to byť čosi živé, čosi otvorené, čosi, čo sa týka života a čo bude pokračovať aj po uplynutí ustanovených termínov. Potom to bude nový rozmer Cirkvi. Synodálnej Cirkvi, o akej hovorí pápež.