„Dych októbra sa už vznášal nad okolitými kopcami a rozpálil stromy do zlato-červena… Ó, Otče mojich otcov,“ modlieval sa starý Indián v knižke našich chlapčenských rokov (Ernest Seton: „Zálesák Rolf“), „dopraj mi, aby bol ´mesiac padajúceho lístia´, keď pôjdem do večných lovíšť, lebo je to najkrajší mesiac.“ Našej mame sa to podarilo. I keď máme smútok, všetka tá krása okolo nás vytvára rozlúčke s ňou dôstojnú kulisu, pri ktorej môžu naše srdcia azda trošíčku pookriať.
Ale i keď je krásna, je to iba kulisa. Pod ňou a v nej sa odohráva nekončiaca hra života nášho ľudu, občas drámy a dakedy i trochu komédie. Nikto v tejto hre neúčinkuje sám. Nadväzujeme na postavy, čo tu boli pred nami, neviditeľným scenárom sme pospájaní s osudmi tých, s ktorými sme sa na tomto javisku ocitli spolu, a všetko bude pokračovať aj ďalej, keď svoj part odohráme.
Preto oveľa dôležitejší, než nádherná kulisa, sú herci tejto drámy. Ich osudy a vzťahy medzi nimi. Mama sa narodila do rodiny, ktorá mnoho generácií zápasila s neľahkým osudom nášho ľudu. S neslobodou a nespravodlivým položením. Viestovci z Revúcej nikdy neboli iba pre seba. Bojovali o lepší údel pre svoju obec i pre svoj národ. Aj keď ako každý, aj oni museli bojovať o chlieb pre seba a pre svoje rodiny, v ich myslení a konaní bol vždy verejný prvok. Záujem o spoločné dobro. Stáli pri zrode jedného z troch prvých slovenských gymnázií, stáli v čele svojho slobodného mesta, pracovali na sebe, aby boli čo najužitočnejší pre druhých, účinkovali v prenasledovaných slovenských spolkoch, velili vojenským jednotkám a bojovali za slobodu. Bol to rod z krvi orlov. Ochotní položiť i svoj život na oltár svojho ľudu. Generál Rudolf, mamin strýko, asi najznámejší z nich, to spravil bez zaváhania. Mama na to všetko nadviazala. Po vojne sa vydala do rodiny Šimkovcov. Trochu komplikovanej, trochu viac zemitej, ale nesmierne životaschopnej, aktívnej a odvážnej. S manželom Ivanom, našim otcom, vytvorili pozoruhodnú a slobodnú dvojicu, ktorá sa počas komunistického režimu venovala zďaleka nie iba vlastnému prežitiu či prospechu, ale statočne a usilovne pracovali na vinici Pánovej i pre široký okruh ľudí okolo seba. Pre priateľov, ale vlastne pre kohokoľvek, pretože mama nikoho nikdy nepovažoval za nepriateľa. Bola pri tom láskavá, nedrala sa dopredu, ale to, čo robila, bolo z úprimnosti jej čistej duše. Nikdy to nebolo iba pre seba, iba pre svojho muža, iba pre svoje deti, ale vždy to bolo jej nenásilným a skromným spôsobom pre tento náš ľud. Nadviazala na tradície svojho rodu i v nových podmienkach.
Ale to úplne najzmysluplnejšie, oveľa významnejšie než krásne kulisy, a ešte dôležitejšie, než vzťahy medzi účinkujúcimi, je samotná dráma. To, čo hráme. To, čo tým vytvoríme. A čo odovzdáme tým, čo prídu po nás. Ten scenár totiž nie je napísaný vopred. Tvoria ho za pochodu samotní herci. Mama, pre mnohých „teta Táňa“, nepoznala fanfarónstvo ani vystatovanie. Bola tichá a pokorná srdcom. Ale neúnavne pracovala na roli národnej i v spoločenstve Kristových učeníkov. Ten verejný záujem, ktorý si priniesla zo svojej rodiny niesla i počas svojho života všade, kde bola. K nemu viedla svoje deti i vnúčatá, a jemu slúžila i na našich „stretkách“, v zamestnaní, a ako partnerka svojho manžela, aktívneho v nelegálnych kresťanských štruktúrach. Toto svoje dielo, časť scenára, ktorú svojim životom napísala, teraz odovzdala. A my môžeme na jej part, ktorý sa stal časťou onej veľkej drámy, ktorou je život nášho ľudu, byť naozaj hrdí. A teraz je na nás, aby sme v ňom, už i bez nej, pokračovali.
Kráľovná matka sa odobrala ku svojim predkom.
Bože, ochraňuj nás, čo po nej nastupujeme!